Ilustračný obrázok: abigail2resident Pixabay
Dnes som pozorovala malého chrobáka. Liezol po okne, do ktorého sa opieralo teplými lúčmi slnko. Šmýkal sa po sklenej ploche okna, spadol na parapet tak, že ostal ležať na krovkách, nožičkami hore. Potom sa snažil pomocou zvláštnych pohybov, ktoré pripomínali breakdance, dostať na nohy. Spadol z parapetu okna, zapojil krídelká a vzlietol. Znova pristal na okne a snažil sa dostal do krajiny za ním. Situácia sa opakovala a chrobák znova padol chrbát a znova po namáhavých manévroch vzlietol. Vyslobodilo ho až otvorenie okna. Vyletel von, v ústrety svojmu chrobačiemu osudu. Von „za okno“.
Spomenula som si na ľudí, ktorí svoj život prežívajú už len za oknom, aj keď túžia za životom a svetom tam vonku.
Spomenula som si na starú pani, ktorá v domove dôchodcov už len bezvládne ležala.
Jej kontaktom so svetom tam vonku, bolo len to okno. Okno, z ktoré videla iba kúsok záhrady a stromu. Bola vďačná, keď som jej nadvihla posteľ a napolohovala ju tak, aby videla chvíľu čo najviac…
Mnoho ľudí takto prežíva svoje posledné roky a dni. Svet za oknom, sa pre nich stáva neznámym a čoraz viac vzďaľujúcim sa snom skutočnosti a života, keď boli pri plnej sile.
Rovnako bol na tom starý pán, bývalý horolezec, ktorému ostala pamiatka na kopce a hory už len v podobe kníh, ktoré sa mu ťažko držali v rukách pokrútených chorobou…
Za oknom. Mnohí tak žijú dobrovoľne. Dobrovoľne zabúdajú na obyčajnú realitu života, na obyčajný život, na jeho neobyčajnú krásu, ale aj drsnosť, starosti a radosti, smiech aj bolesť.
Mnohí žijú vo vlastnom svete „za oknom“, zameraní na seba, na vlastné ego a dôležitosť. Nevidia nič a nikoho, okrem svojich vlastných záujmov. Pachtia sa hmotnými statkami, mocou, popularitou a ich život pripomína akési divné divadelné predstavenie, na ktoré nútia pozerať iných.
Táto doba priniesla ešte aj jeden fenomén.
Život „za oknom“ obrazovky televízora, alebo monitora počítača, či displeja mobilu.
Množstvo ľudí tak dobrovoľne žije za týmito oknami. Žijú životy seriálových a filmových hrdinov, namiesto toho, aby žili tie vlastné. Vzdychajú nad ťažkými životmi a osudmi iných, ale kašlú na ten svoj vlastný a zabúdajú, že ich vlastný život, ale aj ich blízkych, by mal byť prvoradý.
Samostatnou kapitolou sú ľudia, ktorým monitor počítača nahrádza ľudskú spoločnosť. Žijú v podivnom svete virtuálnej reality, kde sa stávajú akčnými hrdinami, alebo im anonymita tohto sveta prináša pocit moci a nadradenosti. Dokážu takto dobrovoľne prežiť celé hodiny a dni. Opojný pocit, ktorý mávajú keď môžu urážať a ponižovať nič netušiace obete za inými „oknami“ monitorov z nich robí vo vlastných očiach hrdinov.
Žiaľ tento život „za oknom“, nemá nič spoločné s tým skutočným. V tom skutočnom svete sú z nich ustráchaní ľudkovia, často zbabelci, ktorí si pod rúškom anonymity liečia svoje komplexy a zlyhania.
Život „za oknom“ a je to jedno akým, nie je skutočným životom a najviac o tom vedia tí, ktorí sa „za okno“ dostanú nedobrovoľne.
Život tam vonku je iný a bohatší, aj keď nie vždy je ľahký. Tým, že je náš a skutočný, má svoje čaro a hodnotu. Hodnotu ľudského života.
Devana
Slnovratovo 7. apríl 2019
