Obrázok od Thomas Steinmetz z Pixabay
Ľudstvo je nepoučiteľné. Už pred 400 rokmi William Shakespeare v nesmrteľnej dráme Rómeo a Júlia zvestoval svetu, že nenávisť medzi dvomi skupinami ľudí ničí všetko okolo, aj životy tých, ktorí s tým nechcú mať nič spoločné.
Pred viac ako 60 rokmi tento príbeh štyria skvelí tvorcovia (libreto Arthur Laurents, hudba Leonard Bernstein, texty Stephen Sondheim, choreografia Jerome Robbins) preložili do moderného jazyka hudby a tanca – muzikálu a v roku 1961 ho Robert Wise a Jerome Robbins zvečnili vo forme filmu.
V roku 2021 sa ich pokúsil prekonať Spielberg, no práve preto by sa nemalo zabudnúť na originál. Človek si potvrdí platnosť Murphyho zákonov (dokonalé veci sa opraviť nedajú).
Tento film som videl ako stredoškolák, boli sme na ňom s celou triedou. Teraz si už nemôžem spomenúť, či to organizovala priamo škola alebo sme sa len dohodli v triede… je to jedno, tak či tak to bola súčasť našej výchovy. A tento jeden zážitok výrazne ovplyvnil môj budúci vzťah k hudbe a k tancu.
Strhujúci je už úvod, vynikajúcou choreografiou pohybu. Popisné dialógy sú zbytočné, človek veľmi dobre chápe, čo sa deje. Napríklad to, ako známa americká hra na „chicken“ medzi pouličným gangom Jets a skupinou prisťahovalých Portoričanov – Sharks stupňuje rivalitu a agresivitu až na doraz.
Skupinové scény sú skutočnou lahôdkou pre oko i ucho, napríklad ako toto mambo v tančiarni. A človek si nevdojak uvedomí, že americký spôsob miešania kultúr sa za celé desaťročia nezmenil, hoci to zas a znovu nevychádza spôsobom „chyťte sa za ruky a buďte na seba dobrí“. Ako prehlásila jedna z Portoričaniek: „Raz si imigrant, si imigrant navždy“.
Popri skvelých tanečných výkonoch a hudbe, ktorá nenudí, je vo filme aj veľa starého dobrého humoru a sarkazmu.
Shakespeare do svojej hry vložil aj veľa nadčasovej múdrosti a v uvoľnených dialógoch sa jej nájde aj takej, ktorá je veľmi aktuálna pre dnešok. Majiteľ obchodu, kde sa schádzajú Jets, im napríklad vo vypätej chvíli plánovania bitky hovorí: „Veru, biť sa na život a na smrť o zaprášený pľac na ulici, to je vrcholne dôležité.“
Vo filme zaznie aj niekoľko dávno známych a nezabudnuteľných „árií“, tu v podaní milencov Marie a Tonyho.
Tvorcovia filmu pochopili, že tragédia bude ešte dojímavejšia, keď z milencov na konci zomrie len jeden. Tony sa pokúsi, kvôli láske k Marii, zastaviť dohodnutú bitku, ale nepodarí sa mu to. Rozpútané násilie ho strhne so sebou a dokonca ho pripraví o život.
A Maria, ktorej zomrie v náručí, nielen obidvom bandám, ale aj nám všetkým chrstne do tvárí: „Vy všetci ste ho zabili – svojou nenávisťou. A už dokážem zabíjať aj ja, lebo už aj ja mám v srdci nenávisť.“
Súčasný svet má čudný vzťah k nenávisti. Vie, že nenávisť je smrteľná, ale chce ju poraziť inou nenávisťou a hrou na „chicken“. Nefunguje to. Vo svete, ktorý sa musí venovať zarábaniu peňazí a nemá na lásku čas, vo svete, kde láska je len zriedkavá anomália vo vzťahoch, v takom svete je nenávisť ako doma. Vo filme je koniec otvorený. Možno tragédia obom skupinám otvorila oči a začali v sebe navzájom vidieť ľudí hodných lásky.
Čo sa musí stať v našom svete, aby sa otvorili oči nám?
