Viktor Pavlenda – hĺbavý ekonóm

Rodák z Katarínskej Huty. Viktor Pavlenda sa narodil 23. januára 1928. Vysokoškolské vzdelanie získal v roku 1951. Začal študovať na gymnáziu, ale  potom pokračoval na Obchodnej akadémii, na ktorej zmaturoval v roku 1947. Po maturite sa zapísal na VŠO, z ktorej sa stala VŠE a dnes je to Ekonomická Univerzita.

 
Nastúpil na Technickú univerzitu v Košiciach ako asistent, kde pomáhal zakladať Katedru politickej ekonómie. V rokoch 1953-56 bol interným ašpirantom na Inštitúte Národného hospodárstva G. V. Plechanova v Moskve, kde získal CSc., a kde ako ašpiranti boli ekonómovia z Činy, Maďarska, Poľska, Kuby a iných krajín, s ktorými udržoval vedecké vzťahy. Vtedy si Viktor uvedomil, že v technike platia zákony mechaniky a termodynamiky, ba že napr. lokomotíva nikdy nemôže byť dokonalá.
Preto si všimol aj „ekonomický stroj“. Tvrdieval, že zákony platia aj v ekonomike. Dostal mnoho nápadov ako ju vylepšiť, ako „ekonomickú turbínu“  vylepšiť, ako to urobil A. Stodola s jeho turbínou. Aj na ekonomickom stroji je vždy čo vylepšovať. Vďačil zato aj Moskve, učiteľom. V roku 1956 nastúpil na VŠE v Bratislave. Získal hodnosť docenta a v roku 1962 sa stal vedúcim katedry PE socializmu a profesorom.

Tohto nášho velikána  nemôžem neoznačiť za tvorcu novej ekonomickej teórie socializmu. Poznal som ho ako môjho učiteľa. Cítil som u neho hlboké poznatky svojho odboru. Hovorí o tom aj jeho, pre mňa, najvýznamnejšie dielo Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR (410 s.). V nej obsahovo vymedzil predmet ekonomickej teórie socializmu ako teoretické zdôvodnenie a rozpracovanie tvorby rovnocenných podmienok realizácie pracovnej sily. Takúto tézu ekonómia nepoznala. V diele zaviedol aj nový pojem stupeň ekonomického rozvoja, ktorý sme reálne vypočítavali odborní asistenti a asistenti, aby dokázal posúdiť aký stupeň rozvoja majú jednotlivé okresy na Slovensku.
Veľký význam má časť III. Názory a skúsenosti z riešenia oblastnej problematiky – u nás a v zahraničí. Člení sa na: názory niektorých československých ekonómov; sebakritický historický exkurz; problémy oblastného určovania národného dôchodku v socialistických krajinách; názory niektorých juhoslovenských ekonómov a nakoniec ovplyvňovanie vývoja medzinárodných sociálno-ekonomických rozdielov v rozvinutých kapitalistických krajinách. Neskôr som obdivoval aj jeho veľkú odvahu. Totiž, obrazne povedané, za jeho čias socializmus prenikal „všetkými pórmi“ do života národov, stával sa každodennou samozrejmosťou (ZSSR a ostatné krajine RVHP, Juhoslávia, Severná Kórea, Čína, Kuba (miesto 2 rokov som bol na vojne 2,5 roka), Rumunsko, Líbya, Vietnamská socialistická republika) hoc mal v týchto krajinách aj extrémne protirečivé prejavy a dôsledky, čo si Pavlenda dobre uvedomoval, plodil na jednej strane svojich zbožňovateľov, stúpencov, a propagátorov, a na druhej strane svojich odporcov a kritikov a preto odvodil novú teóriu.
Obe krajnosti, spravidla, pripisujú budovaniu socializmu jednostranný, povrchný, zúžený, či inak skreslený obsah, zatiaľ čo triezvy, vedecky pravdivý, dostatočne hlboký a komplexný prístup k objasneniu príčinných súvislostí, určujúcich prvkov obsahu a foriem prejavu procesu výstavby socializmu  sa napriek nesporným pokusom (Juhoslávia) rodil len pomaly a ťažko.

Potreba objektívneho poznania prevratných a zároveň rozporuplných  procesov budovania socializmu, ktoré sa šírili pri budovaní socializmu v sebe skrývalo na jednej strane obrovský produktívny potenciál odkrývajúci možnosti ľudsky dôstojnejšie rozvinutie civilizácie, no na druhej strane prinášal aj hrozby (kult osobnosti Stalin) a rizika jeho existencie vlastne po celej planéte, je zo dňa na deň aj dnes akútnejšia.
Spomenuté dielo prispelo  k odhaleniu hlbších príčinných súvislostí budovania socializmu, k vymedzeniu podstatných určení jeho obsahu, k pochopeniu potreby  komplexnejšieho pohľadu na jeho charakter a tým k dôraznému upozorneniu na možné riziká s konečným cieľom zabezpečiť skutočne humánny civilizačný pokrok.
 
Trápili ho problémy merania výkonnosti ekonomiky. Hovorí o tom druhá kapitola diela: Teoreticko-metodologická expozícia problému medzioblastného ekonomického vyrovnávania, ktorá má tieto časti:
 
1. Hlavné atribúty medzioblastného ekonomického vyrovnávania
2. Meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania
3. Meranie (miery, ukazovatele) národohospodárskej efektívnosti medzioblastného ekonomického vyrovnávania
 
Jadrné riešenie. Vedecky a hlboko zdôvodnil nedokonalosť ukazovateľa HDP, hlavne zato, že sa vykazoval v korunách. Podstatu ukazovateľa stupňa ekonomického rozvoja jasne ukazuje táto tabuľka:


 
Kde X1 je výroba elektrickej energie v KWh; X2 je ťažba uhlia v tis. tonách; X3 je výroba cementu v tis. tonách a X4 je produkcia mäsa v tis. tonách. Teda ide i fyzikálne veličiny veľmi jasne opisujúce podstatu (fungovanie) ekonomiky, produkčný výkon. Reálne sme využili až 73 takýchto ukazovateľov poľa okresov SR. Stupeň ekonomického rozvoja okresov v tabuľke je takýto:  (1)  I, 13,375; (2) II 10,0; (3) III 8,750; (4) IV  5, 625, (5)  V  2,653 a (6) VI  0,50.
 
Jednoznačná informácia, vyčíslené aj rozdiely v stupni rozvoja. To sa nedá získať iba pohľadom na tabuľku. Pre vedca aj pre tvorcu hospodárskej politiky významný vedecký fakt. Jasná indikácia potrebných ekonomických zásahov.
 
V roku 1965 vyšla v Bratislave, na tú dobu a situáciu v krajinách RVHP, svojím spôsobom originálna učebnica Politická ekonómia socializmu (540 s.), ktorú vypracoval kolektív vedený profesorom Pavlendom. Originálne už bolo zloženie autorského kolektívu, lebo na rozdiel od dovtedajšej tradície v ňom neboli len učitelia z katedry PE. Popri politekonómoch z VŠE L. Klinkovi, J. Košnárovi, J. Přívarovi a V. Pavlendovi a Z. Hábovi z UK sa na príprave učebnice výrazne podieľali také uznávané ekonomické osobnosti ako J. Ferianc. H. Kočtúch a J. Rosa. Vďaka tomu, že prof. Pavlenda sa rozhodol do spracovania ekonomického diela zapojiť nielen čistých politekonómov, bolo možné učebnicu koncepčne obohatiť a prekonať dovtedy prevládajúci schematizmus sovietskych učebníc (P. I. Nikitin).
Autori si vytýčili za cieľ posunúť diskusiu od otázky „prečo stagnuje politická ekonómia socializmu“ k otázke „ako postupovať, aby nestagnovala“. Tento zámer sa im vtedy podarilo úspešne realizovať rozvinutím na tú dobu originálneho metodologického prístupu najmä v nasledovných smeroch.
Prvý spočíval v tom, že ako východisko do centra pozornosti teoretického systému PE socializmu postavili pracovnú silu, ktorá prestala byť tovarom, no má trojjedinú funkciu ako vlastník, výrobca a spotrebiteľ.
Druhý  v tom, že  dali ekonomickú koncepciu budovania spoločnosti. Ale tieto problémy riešili aj juhoslovanský ekonómovia ako prof. Sirotković a kol. V diele Problemi teorije i prakse socialističke robne proizvodnje u Jugoslaviji (Belehrad, 1965). V diele zdôvodnili socialistickú tovarovú výrobu.

Spomeniem zábavnejšiu historku Prof. M. Šikulu:
 
„O tom, že prof. Pavlenda mal aj zmysel pre humor svedčí vtipná epizóda z prezentácie učebnice študentom. Keď sme na jeho otázku, čo je nám do smiechu odpovedali otázkou či vie čo znamená ružový obal s čiernym kruhom, v ktorom je nadpis PE socializmu? Na naše vysvetlenie, že to vyjadruje „čiernu skutočnosť v ružovom obale“, nielenže vôbec nereagoval urazene, ale jeho typickým srdečným smiechom ocenil pohotovosť našej študentskej kritiky“.
 
Ako federálny parlamentný poslanec, poslanec Slovenskej národnej rady (SNR), a ekonóm sa stal jedným z protagonistov vyššie spomenutej slovenskej reformnej skupiny a v období obrodného procesu sa v roku 1968 stal tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) zodpovedným za ekonomiku.  Po okupácii Československa v auguste 1968 bol krátko internovaný.
 
V tom období bol Viktor Pavlenda po Alexandrovi Dubčekovi druhým najpopulárnejším Slovákom. Augustová okupácia vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 znamenala násilné ukončenie procesu diskusií o novej podobe ekonomického systému v bývalom Československu. Životný osud Viktora Pavlendu sa tiež musel uberať iným smerom.
V rokoch 1970-1971 zaujal post veľvyslanca Československej socialistickej republiky (ČSSR) vo Švédsku. V tom čase mu švédska strana ponúkla profesúru na Štokholmskej ekonomickej univerzite, ak emigruje a zostane vo Švédsku. On sa však aj s rodinou vrátil naspäť do Československa.
V roku 1970 ho vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ), pričom ho Predsedníctvo ÚV KSČ označilo za pravicovo-oportunistického predstaviteľa KSS.

Profesor Pavlenda od roku 1971 pracoval v Československom výskumnom ústave práce a sociálnych vecí v Bratislave ako radový referent. Nedôstojné pracovné postavenie, neustály tlak a perzekúcia vtedajšieho režimu sa výrazne podpísali na jeho zdravotnom stave.
Teda, historické podmienky spoločenského vývoja po roku 1950 viedli k tomu, že sa začal formovať socializmus v čase a v priestore a tak objektívne nadobudol viacnárodný rozmer. S jeho vývojom boli spojené predovšetkým národnopolitické problémy, ktorých akceptovanie, racionálne riešenie priamo ovplyvnilo (v pozitívnom či v negatívnom zmysle, podľa miery racionality ich rešpektovania) spoločenský vývoj vôbec (planetárny systém), teda aj ekonomický vývoj.
 
No a dnes sa, žiaľ,  naviac stretáme s protirečivosťou ekonomických sociálnych, ekologických a celkových spoločenských súvislostí a dôsledkov javu globalizácie, ba až neoliberálnej globalizácie. Negovanie tejto pravdy – nech už je dôvod akýkoľvek – od nedocenenia, bagatelizovanie problému až po jednostranné preexponovávanie , môže mať vážne dôsledky pre celú sféru spoločenských vzťahov, ekonomické vzťahy nevynímajúc.
 
Dnes nemáme ekonomicky funkčné vlastnícke štruktúry ako aj teoreticko-metodologické vyriešenie fungovania ekonomiky SR a celej EÚ, čo tvorilo podstatu Pavlendovho diela. Povedal ako a kde.
 
Máme však bezbariérový transfer kapitálu (??), virtuálne korporácie (??), či virtuálne agentúry (!!).
Ekonomiky vstúpili do kritického štádia a nastal proces odľudšťovania ekonomiky od človeka. Preto máme v Európe v 21. storočí 3 hanby – chudoba, nezamestnanosť a ekologickú deštrukciu.

 Dnes potrebujeme zvýšenie účinnosti slovenských národných orgánov, žiaľ. Stratili sme vieru v pokrok a šíri sa pesimizmus. Rozčarovanie z post novembrového kapitalizmu, neoliberálnej globalizácie.