Ilustračný obrázok od Eduardo Davad z Pixabay
Zvolebnieva sa a mnohí politici rátajú s tým, že zabúdame a že nám nevadia zápalisté reči tých, ktorí včera hovorili iné, dnes to už popierajú. A zajtra? Čo bude zajtra? Zakotvia opäť v ďalšej strane? A v koľkej v poradí? No a v tom všetkom, kto nám, úbohým voličom, poradí? Smutno mi je z toho. Toľko koncentrovanej neefektívnosti, keď mnohí z nich nemajú šancu?
Ale tá túžba sa zviditeľniť, vidieť svoje meno na súpiske kandidátnej listiny za každú cenu, zbohom zdravý rozum. Egohrátky pokračujú. Na druhej strane si musíme však priznať, že demokracia nie je lacná.
Dnes sa niektorí ľudia jednoducho pri všetkej úcte predvádzajú.
„Idem som do politiky“, to je dobrá téma na rozhovor pri káve, či vínku. Chcem však veriť tomu, že voľby a volenie nebolo vymyslené na to, aby sa ľudia klamali. To prichádza postupne ako rastie technológia moci. Ale ľudia sú iba ľudia. So svojimi chybami, pocitmi a nádejami. Preto sa k tým urnám vždy dostavia s vierou, že snáď sa aspoň niečo zmení. Keby sme boli úplní fatalisti, tak nemá zmysel vôbec žiť.
Ja osobne mám pocit, že väčšina nášho, aj svetového, obyvateľstva sú ako surfisti, ktorí sedia na svojej doske a pádlujú do úmoru niekam do diaľky, aby si našli svoju životnú vlnu a pozorujú svet vôkol, ktorý je ale viditeľný len nad hladinou. Všade väčšie alebo menšie vlnky, občas čajka ale skutočný búrlivý život sa deje pod hladinou. Všetci tí predátori a ich obete, celý potravinový reťazec je bežnými očami neviditeľný, pokiaľ surfista nepadne do vody a neodváži sa otvoriť na chvíľu oči. Tak je to aj v našom bežnom živote. Tí hlavní predátori sú neviditeľní, sem-tam nám novinári poodhalia ich obete ale celý potravinový reťazec spoločnosti a politiky je pre nás zväčša nepostrehnuteľný.
Všetci tí pešiaci na obrazovkách a v politických debatách by neboli v politike, keby mali dostatok prostriedkov a boli by nezávislí od sponzorov.
Je možné, že predátori si už rozparcelovali oceán a my obyčajný planktón sa tešíme, že nebudeme zožratí žralokmi ale nakoniec v nich aj tak možno skončíme. Len nám bude dovolené sa chvíľu potešiť v bruchách malých bezvýznamných rybičiek. Skúsme si dať hlavu do dlaní a rozmýšľať, či to tak musí byť.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Zaujímavá úvaha. Keď sa hovorí o efektívnosti, pridám na rozmyslenie pár čísel. Vo voľbách obvykle kandiduje 20 – 30 strán, skoro všetky majú na kandidátnej listine 150 ľudí a skoro všetci z nich sa aktívne kampane zúčastňujú. Do parlamentu sa teda dostane len asi 1/30 až 1/20 zo všetkých kandidátov a všetci ostatní svoj čas venujú vlastne neefektívne.
No z pohľadu strán, a hlavne finančného pohľadu, spravidla asi 1/3 strán získa toľko hlasov, že má nárok na príspevok od štátu. V minulých parlamentných voľbách strany na kampaň minuli asi 16 miliónov eur, z toho asi 13 miliónov tie, ktoré získali nárok na príspevok od štátu. Ročný príspevok z rozpočtu na činnosť strán je takmer 12 miliónov eur (t.j. takmer 48 miliónov za 4 roky volebného obdobia). Takže podčiarknuté a sčítané – pre strany, ktoré získajú aspoň 3 % môže byť kampaň bomba kšeft (aj vzhľadom na to, že za niekoľko týždňov driny sú zabezpečené 4 roky príjmov), najmä ak je strana malá a príspevok si delí len pár ľudí (OĽANO). A je pravda, že pre malé straničky efektívna nie je.
Za zmienku stojí aj to, že účasť vo voľbách tieto počty nijako neovplyvňuje, ani počet kresiel v parlamente. Pre strany je teda výhodné, ak už volič je rozhodnutý, že bude voliť niekoho iného ako danú stranu, aby radšej voliť nešiel. Negatívna kampaň, ktorá očierňuje iných kandidátov a iné strany, je pri takto nastavenom systéme efektívna.
A je otázne, či je tá kampaň efektívna pre nás všetkých, keď tej kampani venujeme v celkovom úhrne toľko času, energie a znechutenia… a máme napokon taký žalostný výsledok.
