Ilustračné foto – Marián Moravčík
Geniálni umelci dokážu do svojich diel, hoci krátkych, vložiť nadčasovú múdrosť. Dokážu upozorniť na rozpory činov s etikou a nastavujú nám zrkadlo. Často to robia súčasní umelci, ktorí celé dianie majú pred očami a poznajú naše charaktery a motívy. No velikánov uznávame vari hlavne preto, že nám takéto zrkadlá nastavujú aj z minulosti hlbšej ako sto rokov. A presne takým velikánom je William Saroyan. Pred viac ako sto rokmi napísal malú tragickú poviedku Filipínec a opilec. Čitateľom, ktorí ju poznajú a ktorí už teraz vedia, o čom bude ďalej reč, dávam veľký virtuálny dobrý bod, pre ostatných uvediem stručný obsah.
Dej poviedky je veľmi jednoduchý. Odohráva sa v San Franciscu v 20-tych rokoch, keď ešte nestál most Zlatá brána a naprieč zálivom sa cestovalo trajektom. V čakárni na trajekt sa súčasne objavil mladý Filipínec v kvalitnom obleku, ktorý cestoval do Oaklandu navštíviť chorého brata, aj starý vojnový veterán v špinavom hnedom kabáte, úplne opitý. Filipínec mu padol do oka a slovne na neho začal útočiť, aby sa nepchal medzi bielych ľudí, lebo Filipínci sú len umývači riadu a nemôžu si dovoľovať lepšie obleky ako slušní Američania. On si taký oblek nemôže dovoliť a dva roky bojoval vo Francúzsku a dvakrát bol zranený. Je ozajstný Američan. Filipínec na neho nereagoval a snažil sa byť od neho čo najďalej, hoci to bolo čoraz ťažšie, opilec bol čoraz agilnejší. Keď prišiel trajekt, Filipínec naň dobehol prvý a hľadal miesto na konci plavidla, kde by ho opilec nenašiel. Počul, že ho hľadá a hoci to museli počuť všetci cestujúci, každý sa tváril, že sa ho to netýka. Plavidlo bolo malé a ukryť sa dalo len na záchode. Ale aj tam opilec Filipínca hľadal a nakoniec aj našiel zatvoreného v kabínke. Filipínec bol už veľmi vydesený a kričal na opilca, nech mu dá pokoj, že mu nič neurobil, ale má nôž a ak ho opilec nenechá, bude sa brániť. Opilca to neodradilo a snažil sa vylomiť dvere. Filipínec rýchlo vybehol z kabínky a chcel utiecť, no opilec ho dostihol a začal škrtiť. Filipínec ho niekoľkokrát bodol nožom a opilec bezvládne klesol na podlahu.
Poviedka končí obrazom, ako na zúfalého zakrvaveného Filipínca v roztrhaných šatách a s nožom v ruke hľadia všetci cestujúci na palube a on im hovorí: „Nechcel som mu ublížiť, ale nedal mi pokoj. Vari je to správne, takto naháňať človeka ako krysu? Prečo ste ho nezastavili? Veď ste videli, že je opitý.“
Čo poviete, keď si hlavné posolstvo z tejto poviedky porovnáme s tým, čo sa v posledných rokoch, a hlavne v posledných mesiacoch, deje na Ukrajine, koľko nájdeme podobností?
Je ich veľa a nebudem ich všetky vypisovať, verím, že už teraz ich vidíte. Je to aj o tom, čo sme opakovane videli na strane novinára z BBC pri rozhovore so Sergejom Lavrovom. Tú americkú „cancel culture“ – kultúru odmietania všetkého, čo sa stalo pred činom, ktorý chce spoločnosť odsúdiť, má náš amerikanizovaný západ v krvi.
No liberálnu ideológiu aj postupy hlavného prúdu médií poznáme. Sú stále rovnakí a po začiatku špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine sa v ničom nezmenili. Ale veľmi sklamali tí, ktorí liberálov kritizovali, chceli meniť politický systém, demokratizovať Európu a po 24. 2. ostali svorne s liberálmi pozerať na východ a s uľahčením a spravodlivým rozhorčením tvrdia, že „Putin je zabijak a Rusko porušilo medzinárodné právo“. (Janis Varufakis a podobní socialisti)
Tá vojna na Ukrajine… nemalo sa to stať. A nemuselo sa to stať, keby sme opilca zastavili včas a prinútili ho dodržiavať zákony a prepravný poriadok. Keby sme sa nedívali na druhú stranu, keď opilec naháňal podradných páriov ako krysy. Vešanie vrahov nie je riešenie, je to zametanie problému pod koberec. Amerika je iná ako Európa. Vyrástla v tom, že všade medzi ľuďmi sa dejú malé svinstvá a toleruje sa to. Trestajú sa len veľké, ktoré sú veľmi vidieť. Ale toto nie je duša Európy. My sme vyrástli z celkom iných koreňov.
