Svetlo…

Ilustračný obrázok: Yuri Pixabay

Vonku sa rozvidnelo a nočnú tmu vystriedalo denné svetlo. Napriek tomu panuje zvláštna zimná, pochmúrna atmosféra. Prudký vietor strháva posledné zvyšky lístia, ktoré ešte ostalo na prastarej jabloni. Veľké záveje snehu odolali minulotýždňovému dažďu a silný mráz vytvoril z kaluží  malé ľadové jazierka. V takýchto chladných, tmavých  dňoch si uvedomujem, ako veľmi mi chýba teplé slnko, ktoré zaleje všetko naokolo svojim svetlom a jasom.

Svetlo…

To ako nám chýba, zisťujeme práve vtedy, keď sa ocitneme v tme. Vtedy sa snažíme rýchlo rozsvietiť svetlo lámp, či sviečok. Tma, najmä tá neočakávaná,  v nás vyvoláva podvedomý strach, obavy, neistotu. A práve kvôli tomu nášmu obyčajnému ľudskému strachu hľadáme spôsob, ako zažať aspoň malé  svetielko.

Čo však s tmou, ktorá je oveľa tmavšia a ťaživejšia, ako tá prirodzená nočná tma a  ktorú spôsobujeme my samotní? 

Je to tma egoizmu, neľudskosti, amorálnosti,  neláskavosti a nevedomosti. Mnohí z nás v takejto tme žijú bez toho, aby si to uvedomovali, pretože ju považujú za niečo normálne. Iní zase hľadajú aspoň malé svetielko ľudskosti  v ľuďoch okolo seba. Zabúdajú však, že Svetlo by mali v prvom rade hľadať sami v sebe.

Iba Svetlo ľudskosti, lásky a mravnosti v nás samotných, dokáže objaviť  a nájsť Svetlo aj v ostatných ľuďoch. Pokiaľ ho nenájdeme sami v sebe, darmo budeme hľadať a čakať. Pretože práve tma v nás, nám to Svetlo, ktoré dáva životu skutočný význam a zmysel, nedovolí vidieť.

V týchto dňoch znova narodí nové Svetlo do nášho sveta. Skúsme nájsť a rozžiariť aj to naše, vlastné Svetlo ako malý lampášik, ktorý sa pridá k množstvu iných malých svetielok v ľudských dušiach a srdciach. Len tak dokážeme  zmeniť nielen svet, ale najmä sami seba.

Devana