tower crane at nighttime

O svedomí a súvise s očkovaním (rozhovor s dr. Dušanom Piršelom)

Ilustračné foto: Burak Kebapci – Pexels

Dr. Dušan Piršel v rozhovore s Mariánom Moravčíkom

MM: Pred nedávnom sme spolu hovorili o budúcnosti. Ako to zariadiť, aby ľudia viac brali do úvahy dôsledky svojich rozhodnutí a činov. Vašim receptom by malo byť svedomie. Ako ho, podľa Vás, ľuďom dostať pod kožu?

.

DP: Podľa môjho názoru, svedomie nie je možné očkovať očkovacou látkou pozitivity, prajnosti a nádeje, bohužiaľ. Ale je možné očkovať ho ideológiou a dokonca je možné ho aj deformovať a „konformovať“ na podmienky prežitia – môže byť značne posunuté smerom doľava aj doprava, len aby jedinec prežil a prežil pohodlne.

.

MM: Skúste to, prosím, povedať trochu konkrétnejšie. Ako môžu tieto ideologické posuny deformovať svedomie?

.

DP: Už dávno sme prestali rešpektovať určité zažité a osvedčené zákony a normy, ktoré boli postavené aj na základe zdravého rozumu a našej kresťanskej tradícií, ktorá má v prvoradom záujme blaho a dobro človeka, jeho ochranu a zmysluplný život.

Dali sme prednosť bezbrehej tolerancii všetkého. V takomto prostredí je dosť ťažké apelovať na nejaké svedomie – každý má právo na svoj vlastný názor, na svoje vlastné konanie a určite aj na svoje vlastné svedomie – vysoký individualizmus a dôraz na práva jednotlivca vedie k otáznosti svedomia…

.

MM: Svedomie však nie je virtuálna hodnota. Z viacerých historických príkladov, aj z vlastnej skúsenosti vieme, že svedomie je reálne. Chápem ho ako súčasť psychologických potrieb človeka. Som si istý, že ľudia a skupiny, ktoré parazitujú na zneužívaní iných, vedia veľmi dobre využívať manipuláciu so svedomím iných ľudí. Doslova ich cez svedomie zapriahnu ako do chomúta.

.

DP: Mňa v súčasnosti zaujalo svedomie vo vzťahu k očkovaniu a postoju k pandémii vôbec. Samozrejme, že očkovanie je vecný problém – medicínsky. A tak by sa to malo artikulovať verejne. Ja ho však vnímam komplexne.

Vrátim sa ešte na začiatok. Svedomie nie je možné očkovať.

Telo však áno. Ak sa preň rozhodneme, nemali by sme podliehať výčitkám iných, že sme sa tak rozhodli.

Rovnako by sme ale nemali páliť výčitkami na tých, ktorí sa tak z vážnych zdravotných dôvodov nerozhodli.

Verím, že pandémia raz skončí, ale naše svedomie ostane. Nezanášajme si ho preto tým, čo by nás raz mohlo mrzieť, trápiť či dokonca bolieť.

Treba si však zároveň uvedomiť, že pandémia COVID 19 prekročila teritórium subjektu a tiež, že psychická záťaž COVID zdravotníkov je podobná tej, akú zažívajú vojnové jednotky počas boja. Kto pomôže zachrániť pacientov, keď vyhoria lekári a zdravotnícky personál. Na to treba tiež pamätať.

.svedomie

.

MM: So sympatickou iniciatívou, ktorá znie podobne ako Váš apel, som sa stretol na stránkach mladých sociálnych demokratov. Pod heslom „Nebuď idiot!“ apelujú na skupiny, ktoré majú rôzny postoj k očkovaniu s tým, že pandémia raz prejde, ale ľudia ostanú, a načo si zanášať celoživotné vzťahy záťažou, ktorá má len momentálny význam.

V tom, čo ste povedali, však nemôžem súhlasiť s apelom typu „Svedomie nie je možné očkovať, telo však áno!“

Pozor na takéto spojenia. Majú veľmi blízko k demagógii.

Aby som ukázal, že nepreháňam, tak si treba uvážiť, čo dávame do súvisu s čím. Očkovanie je veľmi konkrétny úkon. Keď nám politici a médiá na druhú misku pri zvažovaní očkovania kladú univerzálne abstraktné, teda neúmerné, veci ako „slobodu“, či dokonca prežitie ľudstva, môžeme za tým zreteľne cítiť manipuláciu. A neverím, že nemáme nič konkrétneho, čo by sme pri zvažovaní mohli použiť. Odhadol som si, že počas svojej školskej dochádzky som absolvoval viac ako 10 000 hodín biológie. Venovalo sa mi niekoľko desiatok učiteľov – biológov a lekárov. Keď pri otázke očkovania spomeniete svedomie – tak v mojom svedomí sa ozvú všetci títo učitelia a tisíce spoločných hodín na mojom vzdelávaní.

Nadviažem ešte na Váš príklad záťaže na zdravotníkov, ktorá je podobného rozsahu ako vo vojne. Vo vojne aj v mieri majú zdravotníci svoju organizačnú štruktúru, velenie a logistiku. Vo vojne je absurdné apelovať na nepriateľa, aby mal svedomie a nestrieľal, lebo zdravotníci sú preťažení. To svedomie voči nim by malo hrýzť hlavne ich „veliteľov a tylové zabezpečenie“.

.

DP: Páči sa mi váš spôsob nesúhlasu. Takto sa posúvajú debaty. Čítal som, že sa uskutočnil pilotný výskum ohľadne duševného stavu zdravotníkov, v súvislosti s výskytom koronavírusu.

Výskum naštartoval predpoklad, že za stúpajúcimi číslami infikovaných pacientov vírusom COVID-19, sa musia objaviť aj problémy zdravotníkov, ktorí ich diagnostikujú, liečia a poskytujú zdravotnú starostlivosť. Výskum sa mal zaoberať problematikou prežívania zdravotníkov. Predpoklady, ktoré  skúmali a mohli by sa vyskytovať, boli akútna stresová porucha, depresia a úzkosť. Inšpirovaní  boli z podobných štúdií vo svete, ktoré v tejto oblasti boli publikované od začiatku pandémie.
Žiaľ, vnímam to tak, že ľudskosť, rozum a lásku, vystriedal egoizmus, ako živná pôda pre intoleranciu a ľudskú hlúposť.

„Chyba, drahý Brutus, nie je vo hviezdach, ale v nás…“
W. Shakespeare

.

MM: Mám pocit, že ste udreli klinec po hlave. Hovoríte, že ste čítali o pilotnom výskume ohľadom duševného stavu preťažených zdravotníkov. Zodpovedným „veliteľom“ svedomie pokojne dovolilo zabudnúť desiatky tisíc hodín naučených vedomostí a stohy zhromaždených skúseností z podobných stresujúcich katastrof a začali výskumom… lebo ten vírus je asi mimozemšťan a aj my všetci spolu s tými preťaženými zdravotníkmi sme len pred rokom popadali z jahôd.

Viete, týchto veciach nie je jednoduché rozprávať, lebo je to taká mediálne preťažená téma a hrozí, že pri neopatrnom použití kľúčového slova sa človeku myšlienky rozbehnú v koľajach určených médiami… Pomôžem si preto príhodou zo života – z mojej základnej vojenskej služby.

Pri ubikácii mojej roty stavali PTP-áci nový objekt a istý čas tam stál niekoľko desiatok metrov vysoký žeriav. Raz večer sme na kladke, ktorá je na samom vrchole toho žeriava, rozoznali stojacu postavu. Neveril by som, v akých polohách dokáže človek vydržať dlhé minúty na špici žeriava, čo tam predvádzal ten chlapík. Ale nebol to amatérsky akrobat, ale ako sa neskôr ukázalo, šlo o pokus o samovraždu jedného z chronicky vystresovaných mladých vojakov.

Keď sa to dozvedeli službukonajúci velitelia, boli okamžite v panike… Neviem, o čo všetko sa pokúšali, ale jedno z opatrení bolo ohromne veľkolepé, lebo sa týkalo každého v útvare – niekoľko stoviek vojakov. Mali sme stiahnuť z tankov plachty a v rukách sme ich držali tak, aby sme pod žeriavom obsadili čo najväčšiu plochu.

Mládenec bol našťastie v dobrej fyzickej kondícii a vydržal sa celú tú polhodinu dívať na ten chaos pod sebou. No uvážte si to, že naši velitelia formálne boli technicky vzdelaní. A nedokázali si zdravým sedliackym rozumom spočítať, že energia voľného pádu človeka z takej výšky je úmerná energii slona, ktorý zoskočí z plošinového vagóna. Keď aj pripustím, že 50 mladých zdravých vojakov, ktorí držali jednu plachtu, by mohli v rukách udržať slona, no neexistuje celtovinová tanková plachta, ktorá by toto dokázala.

.

Našťastie sme si to nemuseli overiť prakticky. Medzičasom prifrčal aj veliteľ divízie z krajského mesta a najmä hasiči so skúseným psychológom, veci sa začali vyvíjať nádejne cestou vyjednávania a niekoľko stoviek pokrikujúcich vojakov bolo zrazu na príťaž. A tak nás začali dôstojníci rozháňať. Boli sme zrazu cynickí sebci, ktorí sa vyžívajú v utrpení kamaráta. V tom čase sa používali iné nadávky, ale dnes by to zaručene znelo ako „opice“ a „dezoláti“.

Dnes mám pocit, že zažívam v ešte väčších rozmeroch niečo podobné. Naši velitelia si nevedia dať dohromady základné vedomosti, organizujú nefunkčné masové riešenia a nakoniec sa ich vinou, ktorú si nikdy nepripustia, ocitáme v úlohách „dezolátov“.

Chyba je v nás, ako ste mi povedali ústami Shakespeara, no oplatím Vám iným citátom, ktorého platnosť sme si denne overovali ako vojaci:

„Kde končí ľudská blbosť, začína vojenské umenie.“

Dnes som už poučený tým, čo som zažil, že dokáže politika. Takže dnes by som povedal, že čo nedokáže obrátiť hore nohami ani vojenský mozog, to dokáže politik, lebo:
„kde je vôľa, tam je cesta“.

.

DP: Krásny príklad, rozumiem.

Ešte pre uspokojenie svedomia dopovedzte, ako to dopadlo s tým mladým akrobatom.

.

MM: Psychológovia zistili, že okrem šikanovania na pracovisku k jeho stavu prispelo aj to, že bol mimo kontaktu s domovom. Veliteľ divízie mu sľuboval, že dostane opušťák a to mu popri ďalších faktoroch zachránilo život.

No keď bol už konečne dolu, uložili ho na ošetrovňu na pozorovanie a dali mu upokojujúce lieky. Pomaly sa na neho zabúdalo a po 14 dňoch sa zotavil a začalo mu byť dlho a nuda.

A potom si načierno odskočil na pivo. Vojaci to robievali bežne, ale on si odskočil v čase mimo vychádzok a chytila ho hliadka. Viete si predstaviť, s akým zadosťučinením nám o tom rozprával veliteľ pluku – ten mládenec sa pred nastúpenou jednotkou tiež zaradil medzi „dezolátov“.

Tak sa záverom dostávame späť k svedomiu.

Čestnému človeku by svedomie nemalo dovoliť dávať také sľuby, ktoré neplánuje splniť, alebo ktoré sa vôbec splniť nedajú. Napríklad „sloboda za vakcínu“.

.

Pozrite aj:

Čo si myslíte Vy?

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: