Sebaklamy vedy – zakázaná prednáška Ruperta Sheldrakea

V roku 2013 predniesol Rupert Sheldrake túto krátku prednášku, ktorú vzápätí mainstream cenzúroval a TED ju museli stiahnuť z Youtube. Video však existuje neoficiálne, tu prinášam jeho prepis a preklad, z tohto videa pochádzajú aj tu použité ilustrácie. Pár slov o tom, ako tematicky zapadá do nášho obsahu, pripojím nižšie v dodatku.
(https://www.youtube.com/watch?v=sF03FN37i5w)

Sebaklam vedy spočíva v presvedčení, že veda už kompletne chápe podstatu reality a na preskúmanie zostávajú už len detaily. V našej spoločnosti je tento názor veľmi rozšírený. Je to typická súčasť svetonázoru ľudí, ktorí zvyknú hovoriť: „Neverím v boha, verím vo vedu.“ Tento svetonázor sa teraz rozšíril do celého sveta.
Ale tu sa prejavuje konflikt medzi samým jadrom vedy, ktoré spočíva v metóde skúmania založenej na úsudku, dôkazoch, hypotézach a kolektívnom výskume, a medzi vedou ako systémom presvedčení alebo svetonázorom. A je smola, že ten svetonázorový aspekt vedy čoraz viac potláča a obmedzuje slobodný výskum, ktorý je životnou miazgou vedeckého snaženia.

Od konca 19-teho storočia bola veda hlavne pod vplyvom svetonázoru, ktorý bol v podstate materialistický – filozofický materializmus. A vedecké inštitúcie sú dnes v kompletnom vlastníctve materialistického svetonázoru. Myslím, že keby sme boli schopní vymaniť sa z toho, aj veda by sa zotavila.

Vo svojej knihe Sebaklamy vedy, v USA sa volala Oslobodená veda, uvádzam desať dogiem alebo predpokladov vedy a obrátil som ich na otázky. Chcel som sa pozrieť, ako obstoja, keby sme sa na ne pozreli vedecky. Pre žiadnu z nich to neskončilo s dobrým výsledkom.

Teraz vám vymenujem tých desať dogiem a potom mi ostane čas už len na jednu či dve, o ktorej si povieme niečo viac. Tých desať dogiem tvorí základ svetonázoru tých najviac vzdelaných ľudí na svete. Sú to tieto:

Prvá, povaha prírody je mechanická, podobná stroju. Vesmír je ako stroj, zvieratá a rastliny sú ako stroje, aj my sme ako stroje. Naozaj sme stroje, sme roboty na stínanie stromov, podľa známeho citátu Richarda Dawkinsa. Máme mozgy a to sú len geneticky naprogramované počítače.

Druhá dogma, hmota nemá vedomie. Celý vesmír je vytvorený z hmoty bez vedomia. Ani štipku vedomia nenájdeme vo hviezdach, v galaxiách, planétach, zvieratách, rastlinách a ani sami v sebe by sme nemali nájsť, ak je táto teória pravdivá. Za posledných 100 rokov sa popísali stohy vedeckých prác o filozofii myslenia, ktoré sa pokúšali dokázať, že v skutočnosti žiadne vedomie nemáme.

Takže hmota nemá vedomie a prírodné zákony sú teda nemenné. Toto je tretia dogma. Prírodné zákony sú teraz rovnaké ako boli v čase Big Bangu a budú rovnaké navždy. No nielen zákony, ale aj prírodné konštanty sú nemenné, práve preto im hovoríme konštanty.

Štvrtá dogma: Celkové množstvo hmoty a energie je vždy rovnaké. Nikdy sa nemení ich celková suma. S výnimkou jediného zvláštneho momentu, Big Bang, kedy to všetko naraz prepuklo do existencie, z ničoho.

Piata dogma je o tom, že príroda nemá účel. Celá príroda je úplne bezúčelná a evolučný proces nemá žiadny zámerný smer.

Dogma šesť, biologická dedičnosť je materiálna. Všetko, čo ste zdedili, máte vo svojich génoch, alebo epigenetických modifikáciách génov, alebo v cytoplazmatickej dedičnosti. Celé to je materiálne.

Dogma sedem, pamäť máme uloženú v mozgu vo forme materiálnych stôp. Nejakým spôsobom všetko, čo si pamätáte, máte uložené v mozgu v zmenách nervových zakončení, vo forme fosforylovaných proteínov. Nikto nevie, ako to funguje. Ale aj tak skoro každý vo vedeckom svete verí, že to musí byť v mozgu.

Dogma ôsma, vedomie máme v hlavách. Celé vaše vedomie je len aktivita vášho mozgu a nič viac.

Dogma deväť vyplýva z ôsmej dogmy, psychické javy ako telepatia sú nemožné. Vaše myšlienky a zámery nemôžu pôsobiť na diaľku, lebo myseľ je vo vašej hlave. Preto všetky zdanlivé dôkazy telepatie a iných psychických javov sú iluzórne. Ľudia veria, že tieto veci sú skutočné, ale je to len preto, že nemajú poňatie o štatistike, alebo podliehajú náhodným koincidenciám, alebo je prianie zdrojom myšlienky.

A desiata dogma, mechanistická medicína je jediná, ktorá naozaj funguje. Práve preto všetky vlády financujú len výskum v mechanistickej medicíne a ignorujú komplementárne a alternatívne terapie. Predpokladá sa, že tie nemôžu fungovať jednoducho preto, že nie sú mechanistické. Môže sa nám javiť, že fungujú, lebo ľudia by sa aj tak zotavili, alebo sa prejavil efekt placebo. Ale jediná účinná medicína je mechanistická.
Toto je teda základný svetonázor, ktorý ľudia po celom svete dostávajú vo vzdelaní. Tvorí základ edukačných systémov, zdravotníctva, medicínskeho výskumu, vládnych inštitúcií a je to skrátka základný svetonázor vzdelaných ľudí.

Ale myslím si, že každá jedna z týchto dogiem je veľmi, veľmi diskutabilná. A keď sa na ne dôkladne pozriete, neobstoja. Pozrime sa najskôr na názor, že prírodné zákony sú nemenné. Tento názor je pozostatok zo staršej teórie ešte spred 60-tych rokov, keď vznikla teória Big Bangu. Takže vznikla táto teória a ľudia si vtedy vo všeobecnosti predstavovali, že vesmír je večný a podlieha večným matematickým zákonom. Keď sa objavila teória Big Bangu, tak táto predstava trvala naďalej, hoci podľa tejto teórie je vesmír radikálne evolučný a má vek 14 miliárd rokov. Celý ten čas rastie, rozpína sa a vyvíja. Rozpína sa, ochladzuje a vzniká v ňom čoraz viac štruktúr.

Ale v podstate ide o názor, že všetky prírodné zákony sú od momentu Big Bangu stále a nemenné ako Napoleonsky zákonník. Ako zvykol hovorievať môj priateľ Terrence McKenna, moderná veda je postavená na princípe „dajte nám zdarma k dispozícii jeden zázrak a my vám vysvetlíme všetko ostatné“. A tento zázrak zadarmo je to, že sa vo vesmíre objavila všetka hmota a energia naraz, z ničoho, v jedinom momente, a potom sa to už nikdy nezopakovalo.

Veď aký je dôvod, aby sa v evolučnom vesmíre samotné prírodné zákony nevyvíjali? Koniec koncov, aj predstava o prírodných zákonoch je metaforou na zákony platné v ľudskej spoločnosti, a tie sa vyvíjajú. Táto metafora je veľmi antropomorfická. Zákony majú medzi sebou len ľudia. Dokonca len civilizované spoločnosti majú zákony. Ako raz povedal C. S. Lewis, to, že kameň padá k zemi, lebo mu to predpisuje nejaký zákon, môže povedať len človek. Dokonca len občan nejakého štátu. Je to taká notoricky používaná metafora, že sme zabudli, že ide o metaforu.

Keďže vesmír sa vyvíja, myslím, že presnejšia predstava je, že ide o návyky. A myslím si, že prírodné návyky sa vyvíjajú. Pravidelnosti, ktoré vidíme v prírode, sú v podstate návykové. S touto myšlienkou prišiel začiatkom 20-teho storočia americký filozof C. S. Pierce. Medzitým túto myšlienku podporili viacerí filozofi a ja som túto myšlienku rozpracoval do vedeckej hypotézy. Ide o hypotézu morfickej rezonancie, ktorá je základom týchto vyvíjajúcich sa návykov.

blank

Podľa tejto hypotézy má všetko v prírode určitý druh kolektívnej pamäti. Na základe podobnosti sa uplatňuje jav rezonancie. Keď embryo žirafy rastie v maternici svojej matky, nalaďuje sa podľa morfickej rezonancie predchádzajúcich žiráf. Premieta sa na kolektívnu pamäť, vyrastie ako žirafa a správa sa ako žirafa podľa dizajnu v tejto kolektívnej pamäti. Musí mať správne gény, aby vytvárala správne proteíny. Ale gény sa podľa mňa príliš preceňujú. Majú svoju úlohu pri tvorbe proteínov, z ktorých sa skladá organizmus, ale nie pri tvarovaní, formovaní alebo chovaní.

Každý živočíšny druh má svoju kolektívnu pamäť. Dokonca kryštály ju majú. Táto teória predpokladá, že keď vytvoríte úplne nový druh kryštálu, tak celkom prvý raz ešte nebude mať vytvorený svoj návyk formovania. Ale akonáhle sa vytvorí prvý kryštál, tak nabudúce už prostredníctvom morfickej rezonancie bude tento prvý kryštál ovplyvňovať všetky nové, kdekoľvek na svete, a budú kryštalizovať oveľa ľahšie. Pri tretej kryštalizácii tu už bude vplyv prvých dvoch kryštálov. Skutočne máme veľmi dobre dokumentované takéto experimentálne prípady z celého sveta, že nasledujúce kryštály sa vytvárajú ľahšie, presne ako predpovedá táto teória.

Teória tiež predpovedá, že keď nejaké zviera naučíte nejaký nový trik, napríklad laboratórne myši sa naučia niečo nové v Londýne, potom sa myši z rovnakej chovnej línie naučia tento trik oveľa rýchlejšie kdekoľvek na svete, lebo raz sa to už myši naučili na jednom mieste. Budete prekvapení, že aj na tento jav už máme dôkazy, že sa to skutočne deje. Toto je však moja vlastná hypotéza v rámci koncepcie morfickej rezonancie. Všetko na svete závisí od vyvíjajúcich sa návykov, nie nemenných zákonov.

Ale teraz by som sa chcel chvíľu venovať prírodným konštantám. Lebo aj tieto sa považujú za nemenné. Hodnoty ako gravitačná konštanta alebo rýchlosť svetla sa považujú za základné konštanty.
Sú však skutočne konštantné? Presne toto som sa snažil zistiť, keď ma začala trápiť táto otázka. Tieto konštanty sa uvádzajú vo fyzikálnych príručkách. Tam si môžete nájsť ich hodnoty. Vyhľadal som si veľmi staré vydania fyzikálnych príručiek, aby som zistil, či sú naozaj stále rovnaké. Najstaršie som našiel tu v Londýne v patentovom úrade. Inak si ľudia staré príručky neodkladajú. Zahodia ich, len čo vyjdú nové.
Keď som si ich vyhľadal, zistil som, že medzi rokmi 1928 až 1945 rýchlosť svetla klesla asi o 20 km/s. Vzhľadom na uvádzané rozpätie chyby je toto veľmi výrazný pokles. A tento pokles bol zistený na celom svete s veľmi malým rozpätím chýb. V roku 1948 rýchlosť svetla znovu vzrástla. A znovu boli tieto zistenia veľmi podobné celosvetovo. Dosť ma to zmiatlo, nevedel som si tieto výkyvy vysvetliť, tak som zašiel za vedúcim metrológom v Štátnom fyzikálnom laboratóriu v Teddingtone. Metrológia je veda zameraná na meranie a konštanty.
Toho šéfa som sa opýtal na tento problém.
Hovorím: „Ako si vysvetľujete tento pokles v rýchlosti svetla medzi rokmi 1928 a 1945?“
A on na to: „No zbohom, narazili ste na tú epizódu v histórii vedy, čo nám robí najviac vrások.
Tak som pokračoval: „Takže je možné, že rýchlosť svetla naozaj poklesla? A ak je tak, toto má úžasné dôsledky…“
On mi na to vraví: „Nie, v žiadnom prípade, samozrejme, že neklesla. Veď je to konštanta!
„Ale ako potom vysvetlíte, že každý, kto v tomto období meral rýchlosť svetla, zistil, že je nižšia? Bolo to preto, že všetci švindľovali a prispôsobovali výsledky ostatným, aby sa neodlišovali, a celý ten pokles sa udial len v mysliach fyzikov?“
My nemáme radi také výrazy ako – švindľovanie.
Hovorím: „No dobre a ako by ste to nazvali vy?“
Vraví: „Lepší výraz je – intelektuálne fázové uzamknutie, taká forma synchronizácie.
Argumentoval som: „No dobre, ale keď sa to dialo vtedy, ako si môžete byť istí, že sa to nedeje dnes? A že dnešné hodnoty tiež nie sú výsledkom intelektuálneho fázového uzamknutia?“
Ubezpečoval ma: „Určite vieme, že nie sú.
„Ako to môžeme vedieť?“, trval som na svojom.
Tak, že sme vyriešili vec problém.“
„A ako?“
V roku 1972 sme zafixovali rýchlosť svetla definíciou“, vraví mi na to.
„Ale aj tak sa môže meniť“, nedal som sa.
Na to mi hovorí: „To síce môže, ale nikdy sa to nedozvieme, lebo sme dĺžku metra definovali podľa rýchlosti svetla, takže jednotky sa budú meniť súčasne s rýchlosťou!“, uzavrel víťazoslávne. Veľmi bol spokojný, ako elegantne ten problém vyriešili.

Prešiel som na inú tému: „A čo poviete na veľké G?“ Takto sa medzi fyzikmi hovorí o gravitačnej konštante a aj sa píše veľkým písmenom G. Je to Newtonova univerzálna gravitačná konštanta. „Za posledné roky kolísala približne o 1,3 %. A zistilo sa, že sa líši podľa geografického miesta aj podľa času.“
Povedal mi: „Toto sú len chyby meraní. A je smola, že pri veľkom G sú chyby dosť veľké.
A ja mu hovorím: „Ale čo ak sa naozaj mení? Vlastne, ono sa asi naozaj mení.“
Potom som si zistil, ako sa meria. Prebieha to tak, že ho odmerajú v rôznych laboratóriách, v rôznych dňoch získajú rôzne hodnoty a z tých potom vypočítajú priemer. Iné laboratóriá rôzne po svete urobia to isté a dostanú zvyčajne mierne odlišné priemery. A potom sa medzinárodný výbor pre metrológiu stretne približne raz za desať rokov a vypočíta priemer z laboratórií celého sveta a zverejní hodnotu veľkého G.

Ale čo ak veľké G skutočne kolíše? Čo ak sa mení? Už existujú dôkazy, že sa skutočne mení v priebehu dňa a v priebehu roka. Čo ak Zem, pri svojom putovaní galaxiou prechádza cez nejaké oblasti tmavej hmoty alebo iné faktory prostredia ovplyvňujú veľké G? Možno sa toho mení viac súčasne. Čo ak sa chyby meraní súčasne zväčšujú a zmenšujú? Viac ako desať rokov som presviedčal metrológov, aby urobili analýzu surových dát. Dokonca sa snažím prinútiť ich, aby tieto dáta zverejnili na internete online aj s dátumom merania a presnou momentálnou hodnotou, aby sme ich mohli verejne analyzovať a zistiť, či sú korelované. Či náhodou nejdú spoločne nahor a spoločne nadol. Keby to bolo tak, mohli by sme zistiť, že tam je koordinovaná fluktuácia, a to by bol veľmi, veľmi zaujímavý výsledok. Ale neurobili to, lebo G je predsa konštanta a podľa nich nemá žiadny význam takto to analyzovať.

Tu vidíte veľmi jednoduchý príklad, ako dogmatický predpoklad účinne brzdí výskum. Ja osobne si myslím, že hodnoty konštánt by sa mohli významne meniť. Povedzme v nie veľmi širokom rozpätí, ale možno sa všetky menia a myslím, že raz príde deň, keď budú vedecké časopisy ako Nature mať pravidelné týždenné rubriky o zmenách konštánt, niečo ako burzové správy v novinách. Poznáte to: „tento týždeň veľké G mierne stúplo, zaznamenali sme pokles náboja elektrónu, rýchlosť svetla je ustálená“ a tak podobne. Toto je oblasť, kde by nám menej dogmatické myslenie otvorilo nové možnosti.

Jednou z najsľubnejších oblastí je skúmanie povahy myslenia. Toto je jeden z najmenej preskúmaných problémov, ako sa nedávno vyjadril Graham, že veda sa jednoducho nedokáže vysporiadať s faktom ľudského vedomia. A nedokáže sa vyrovnať s faktom, že naše myšlienky zrejme nie sú vnútri mozgu. Ako sa teraz na mňa pozeráte, môj obraz nie je vnútri vašich mozgov, hoci oficiálny názor je ten, že sa vám niekde v hlave premieta maličký Rupert. Podľa nich aj každý detail tejto miestnosti je vo vašej hlave, všetky vaše skúsenosti sú vo vašej hlave. Podľa mojej hypotézy je súčasťou videnia vonkajšia projekcia obrazov. To, čo vidíte, je vnútri vašej mysle, ale nie vnútri vašej hlavy. Aj pri najjednoduchšom úkone vnímania sa naše mysle rozpínajú mimo našich mozgov.

Predstavujem si to tak, že premietame navonok obrazy toho, čo vidíme a tieto obrazy sa dotýkajú toho, na čo sa pozeráme. Ak by som sa na vás pozeral zozadu, nevedeli by ste o mne. Môžem vás nejako ovplyvniť? Mohli by ste cítiť môj pohľad? Existuje veľa dôkazov, že ľudia sú toho schopní. Pocit, že sa na človeka niekto pozerá je úplne bežná skúsenosť a najnovšími experimentami sa ukázalo, že to nie je ilúzia. Túto schopnosť majú aj zvieratá. Domnievam sa, že sa vyvinula v kontexte vzťahov medzi lovcom a korisťou. Zvieratá, ktoré sú korisťou, by mali vyššiu šancu prežiť, ak by mali túto vlastnosť. Keby sme toto pripustili, otvorilo by nám to nové možnosti uvažovania o ekologických vzťahoch medzi lovcami a korisťou.

Aj keď uvažujeme o rozšírení našej mysle. Keď sa pozeráme na vzdialené hviezdy, myslím, že sa naše mysle rozšíria tak, aby sa dotkli týchto hviezd, doslova sa rozširujú do astronomických vzdialeností. Nie sú len v našich hlavách. Nie je to divné, že sa o tejto téme bavíme v 21. storočí? Vieme o vlastnej mysli tak málo, že si nie sme istí, kde sa nachádzajú naše obrazy. Stále je to predmetom skúmania vedy o vedomí.

Na rozbor ďalších dogiem mi už neostáva čas, ale podobne diskutabilná je každá jedna z nich. Pri ich testovaní sa nám otvárajú nové oblasti výskumu a nové možnosti. A som si istý, že keď skúmame tieto dogmy, ktoré dlhý čas brzdili rozvoj vedy, veda sa bude môcť znovu rozvinúť, zažijeme jej renesanciu. Verím v dôležitosť vedeckého prístupu. Celý svoj pracovný život, celú kariéru, som venoval vedeckému skúmaniu. Myslím, že veda sa môže posunúť ďalej, keď bude schopná myslieť za hranice týchto dogiem. Bolo by to veľmi zaujímavé a obohatilo by to naše životy.
Ďakujem vám.

Dodatok Mariána Moravčíka

Túto krátku prednášku mal Rupert Sheldrake 12. 1. 2013. Téma večera bola: Vízie zmeny: Spochybnenie existujúcich paradigiem a predefinovanie hodnôt. Sheldrake nie je žiadna neznáma vychádzajúca hviezda. Jeho teória morfickej rezonancie má viac ako 30 rokov a počas tejto prednášky nepovedal nič nové a šokujúce, čo by predtým nebolo obsahom jeho kníh. Okrem toho, a to posúďte sami, je obsah jeho prednášky úplne v súlade s vypísanou témou.

Organizátori v TED teda určite vopred vedeli, čo Rupert Sheldrake pri prednáške povie… a viac ako dva mesiace nemali voči tomu žiadne námietky. Napriek tomu 14. 3. 2013 stiahli video z Youtube s odôvodnením, že „sa cítia zodpovední za to, aby sa ich program nestal platformou pre názory, ktoré prekračujú hranicu pseudovedy.“

Príručka boja proti konšpiračným teóriám, z ktorej sme citovali tu, nás nabáda, aby sme za náhlym stiahnutím videa nehľadali žiadny zásah zvonku, najlepšie, aby sme ho považovali za úplne náhodnú udalosť, a bez najmenšej súvislosti s dejmi, ktoré vidíme okolo seba dnes.

Právne vyhlásenie

Celý obsah tohto článku, ak nie je výslovne uvedené inak, je chránený autorským zákonom. Pri akomkoľvek použití je nutné uviesť meno autora, názov a zdroj (Belobog).

Pri interpretácii obsahu sa predpokladá primerané všeobecné vzdelanie a zdravý rozum.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

WC Captcha 3 + 7 =

Scroll to Top