Rozhovory so Smrťou…

Ilustračný obrázok: Gerd Altmann Pixabay

Úvod:

Rozhovory so Smrťou som začala písať už pred pár rokmi, ale dlho som vnútorne cítila, že ešte nenastal čas na ich zverejnenie.

V posledných týždňoch však cítim, že aj napriek tomu, že je to mimoriadne intímna časť mojich myšlienok a aj života, prišiel čas na to, aby si ich ľudia prečítali a možno sa aj trošku zastavili a zamysleli nad významom a zmyslom života…

Viem, že si tu…

Ostré lúče slnka, ktoré sa cez okno rozliali po celej spálni som cítila aj pod zatvorenými viečkami. Prestala som premýšľať a pomaly som otvorila oči.

„No nič…“ povedala som nahlas a posadila som sa na posteli. Lenivo som spustila nohy na podlahu a pravou nohou som hľadala teplú papučku, ktorú som zašantrošila kdesi pod posteľou.

Zababušila som sa do huňatého župana a v jednom okamihu som zatúžila, aby jeho mäkká hebkosť pohltila všetku bolesť môjho tela, na ktorú som si po pár týždňoch už začala zvykať.

Cesta do kúpeľne, mi tak ako každé ráno pripomínala Via Dolorosu…

Oprela som sa rukami o umývadlo a prinútila som sa pozrieť na svoj obraz v zrkadle. Aj dnes tu bola… Snažila som sa zhlboka nadýchnuť, na okamih som zatvorila oči, aby som na dne duše našla odvahu prehovoriť.  A ticho som povedala:

„Viem, že si tu pri mne. Zasa sa na mňa pozeráš priamo cez moje oči v zrkadle…“

„Áno, som tu  tak ako každé ráno a pozerám ti do očí, tak ako vždy.“ odpovedala Smrť  rovnako tichým, ale zvučným hlasom.

Znova som sa pozerala uprene do vlastných očí a sama seba som počula ako hovorím: „Už som si zvykla na tvoju spoločnosť, aj keď sa jej ešte vyhýbam.“

„A vieš prečo sa mi vyhýbaš?“ Spýtala sa ma Smrť priamo.

„Neviem, skôr cítim, prečo  sa ti vyhýbam.“

„Možno preto že sa ma ešte stále bojíš…“ ozvala sa Smrť po chvíľke, ako keby ma skúšala.

„Netuším, či je to strach.“ odvetila som jej a znova som sa zhlboka nadýchla.

„Pozerám ti do očí a viem, že sa ty sa ma už nebojíš…Len máš obavy, pochybnosti, ale tie vedú k premýšľaniu a ja chcem, aby si premýšľala.“

„Áno, často o tebe premýšľam.

„Mnohí ľudia o mne vôbec nechcú ani len premýšľať, tak veľmi sa ma boja.“

„Viem. Nie je jednoduché na teba myslieť bez strachu.“

„Premýšľala si  o tom, prečo?“

„Snažím sa to pochopiť, ten strach, ale aj teba.“ Odpovedala som a v môj hlas znel rovnako pevne ako jej.

„A na čo si prišla?“

„Na to, že práve tvoja prítomnosť a to, že sa  mi každé ráno pripomenieš, dáva môjmu životu zmysel.“

­„Správne a čo ďalej?“

„Neviem…Len premýšľam, kvôli čomu som sa tu ocitla. Prečo žijem? Aký to má význam?“

„A už si na to prišla?“

„Neviem, ale možno kvôli mnohým veciam, možno kvôli tomu, prečo aj ostatní, ale ktovie…“ Odpovedala som trochu neisto.

„Práve  preto sa s tebou rada rozprávam. Premýšľaš o mne, pochybuješ, ale nesprávaš sa ku mne ako k nepriateľovi.“

„Nemyslím si, že si nepriateľ. Nevnímam ťa tak. Už dávno nie…“

„Tak čím pre teba som?“

„Súčasťou života, nevyhnutnosťou, istotou? Vďaka tebe premýšľam o mnohom. O hodnote môjho života. O tom, kým som. A nielen o tom…“

„O čom ešte premýšľaš?“ Spýtala sa znova.

„O živote celkovo. Nielen o  ľudskom živote, aj keď ten sa ľuďom vidí ako samozrejmosť, ale aj o živote všetkého čo ma obklopuje.“

„A?“

„Ty dávaš životu skutočnú hodnotu. Tvoja prítomnosť ju dáva. Kým ľuďom nevstúpiš do životov, nepoznajú hodnotu vlastného života, ale ani hodnotu života tých, ktorých majú radi a sú im blízki. Preto sa ťa nebojím. Učíš ma premýšľať o mnohom a duchovne rásť. Učíš ma žiť  a spoznávať význam môjho života, ale aj svet okolo mňa.“

„A už vieš aký je zmysel tvojho života?“ Smrť sa mi uprene pozerala so očí…

„Žiť ho…  a jednoducho  byť obyčajným človekom. Prežiť tento môj nie veľmi ideálny život najlepšie ako viem. A viem aj to, že keď prídeš posledný krát a definitívne, tak k tebe vystriem ruky ako k priateľovi, ktorý ma objíme a odvedie ma do bezpečia…“

„Málokto ma takto vníma,“ zamyslene povedala Smrť. „Ľudia ma nechcú pochopiť. Boja o mne takto premýšľať. Mnohí majú strach pozrieť sa mi do očí ako ty. Netúžia po poznaní zmyslu života a  ani smrti. Ty ma chceš pochopiť a preto znesieš aj môj pohľad ráno v zrkadle, keď sa ma zakaždým nemo pýtaš: ‚Ako ešte dlho, koľko mám ešte času?‘“

„Nie,  neprezradím ti, koľko ho ešte máš, ale bude ho dosť na to, aby si mohla premýšľať o živote aj o mne a preciťovať život, ktorý máš a žiješ.“

„Dovidenia zajtra…“

„Dovidenia,“ odpovedala som v duchu.

Pustila som studenú vodu a ponorila som do nej ruky. Jej chlad mi začal prenikať celým telom, ale aj tak som sa nahlas zasmiala.

„Rozprávam sa so Smrťou. Asi som naozaj blázon“, pomyslela som si a znova som sa nahlas zasmiala. Chvíľku som premýšľala nad tým, či to nie je následok toho, že som úplne vysadila lieky, ktoré zo mňa robili živú mŕtvolu.

Bolo to zvláštne… Po dlhej dobe ma rozosmiala práve Smrť…

Devana

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore