Roger Waters v BR OSN – hlas umlčanej väčšiny

Pani predsedkyňa, excelencie, dámy a páni.

Považujem za veľkú česť, že ste mi poskytli túto jedinečnú možnosť na krátky príhovor k vašim excelenciám. S vašim dovolením sa pokúsim vyjadriť, podľa svojho presvedčenia, názor našich nespočetných bratov a sestier z celého sveta. Nielen odtiaľto z New Yorku, ale aj spoza oceánov. V týchto významných priestoroch budem reprezentovať ich hlas.

Našim poslaním tu je posúdiť možnosti uzavrieť mier vo vojnou skúšanej Ukrajine, hlavne s ohľadom na čoraz väčší prísun zbraní, ktoré prichádzajú do tejto nešťastnej krajiny. Každé ráno, keď si sadám k počítaču, myslím na našich bratov a sestry na Ukrajine, aj inde, ktorí sa bez toho, aby to bolo ich vlastnou vinou, ocitli v zúfalých a často život ohrozujúcich podmienkach. Tam, na Ukrajine to môžu byť vojaci, ktorým začína ďalší smrteľný deň na fronte, alebo to môžu byť matky alebo otcovia, ktorí stoja pred hroznou otázkou, ako dnes nakŕmia svoje deti. Alebo to môžu byť civilní občania, ktorí vedia, že zas sa preruší dodávka elektriny, a to vedia určite, lebo to tak býva vo vojnových oblastiach. Vedia, že nebudú mať pitnú vodu, nebudú mať čím kúriť, nebudú sa mať čím prikryť, okolo nich len ostnatý drôt, palebné postavenia, holé múry a nepriatelia.

Alebo, sú takí aj tu, vo veľkom a bohatom meste ako New York, naši bratia a sestry sa tu môžu ocitnúť v neľudských podmienkach. Mohlo sa stať, že bez ohľadu na to, ako usilovne celý život pracovali, stratili pod nohami pôdu na klzkej palube tohto plavidla neo-liberálneho kapitalizmu, ako si hovorí tento mestský spôsob života, a spadli cez palubu, bojujú o holý život. Možno to spôsobila len choroba, možno si zobrali študentskú pôžičku, možno len nezaplatili splátku, okraj priepasti je blízko, ktovie. No dnes žijú na ulici na poskladanom kartóne, možno by sme niektorých videli z okien tejto budovy OSN. Nech je to akokoľvek, či už sú vo vojnovej zóne, alebo kdekoľvek inde na svete, oni sú väčšina. Sú umlčaná väčšina. Dnes si dovoľujem prehovoriť v ich mene.

My, ľud, chceme žiť. Chceme žiť v mieri a chceme, aby bola medzi ľuďmi rovnosť, aby sme sa dokázali postarať o seba a o svojich blízkych. Sme zvyknutí ťažko pracovať a sme pripravení pracovať usilovne. Chceme len to, aby bič plieskal spravodlivo. Možno som nezvolil dobré prirovnanie po piatich stovkách rokov imperializmu, kolonializmu a otroctva.
Pochopte to, ako chcete, ale prosím, pomôžte nám.

Keby ste nám chceli pomôcť, museli by ste pozorne posúdiť naše volanie a keby ste to chceli urobiť, možno by ste museli na chvíľu dať stranou svoje záležitosti a možno na nejaký čas odložiť svoje ciele. Mimochodom, aké sú vlastne vaše ciele? A tu sa obrátim priamo na päť stálych členov tejto Rady. Aké sú vaše ciele? Aký kotlík zlata chcete nájsť na konci dúhy? Viac zisku pre vojnový priemysel? Viac globálnej moci? Väčší podiel z globálneho koláča? Je pre vás matka Zem len koláč, z ktorého si treba uchmatnúť väčší podiel? Vari väčší podiel pre vás neznamená menej pre ostatných?

Čo keby sme dnes, na tomto mieste, ktoré je zasvätené bezpečnosti, sa pozreli na veci z iného uhla? Čo keby sme si napríklad, zobrali na pomoc empatiu, skúsili si obuť topánky toho chlapíka na druhej strane stola. Alebo dokonca topánky tej umlčanej väčšiny, ak vôbec väčšina z nich nejaké topánky má.

Táto umlčaná väčšina sa bojí, že vaše vojny, áno – sú to vaše vojny, lebo žiadnu z tých večných vojen nepovažujeme za svoju. Bojíme sa, že tieto vaše vojny zničia planétu, ktorá je našim domovom. A že spolu so všetkými živými bytosťami budeme obeťou na oltári dvoch vecí:
– ziskov z vojny, ktoré prúdia do vreciek len vybranej skupinky vyvolených, a
– pochodu istého impéria k hegemónii a unipolárnej dominancii nad svetom.

Prosím, presvedčite nás, že nekráčate po tejto ceste, lebo na jej konci nás nečaká nič dobrého. Tá cesta vedie ku katastrofe. Každý, kto po nej kráča, má kufrík s červeným tlačidlom a čím ďalej po tej ceste ideme, tým bližšie sú roztrasené prsty k tomu červenému tlačidlu a tým bližšie sme my všetci k Armagedonu. Dobre sa obzrite okolo seba. Všetci v tejto miestnosti máme v tomto zmysle rovnaké topánky.

Ale späť k Ukrajine. Invázia Ruskej federácie na Ukrajinu bola porušením práva. Za týmto si stojím všetkými argumentami. Ale tiež, invázia Ruska an Ukrajinu nebola „nevyprovokovaná“, takže rovnako intenzívne odsudzujem provokatérov. To oni spôsobili, že sa to vymklo z rúk.

Keď som si včera pripravoval túto reč, chcel som tam vložiť myšlienku, že právo veta v tejto rade majú len jej stáli členovia. Myslím, že to nie je demokratické a robí to túto radu bezzubou. A dnes ráno ma napadlo, že to je výborné prirovnanie – BEZZUBÁ!
Táto vlastnosť môže byť niekedy na niečo dobrá. Ak je táto rada bezzubá, tak možno si tu v mene umlčanej väčšiny môžem otvoriť svoju veľkú hubu a neodhryznú mi hlavu. To je super. Dnes ráno som v novinách čítal poznámku od jedného nemenovaného diplomata: „Roger Waters! Vystúpi pred Radou bezpečnosti? Kto bude ďalší? … Mr. Bean?! Ha! Ha! Ha!“
Ak niektorí neviete, kto je Mr. Bean, je to taký niktoš, postavička z anglickej komediálnej TV show. Takže aby som to doplnil do pointy, ten nemenovaný diplomat je Angličan. Ha! Ha! Ha! To patrilo vám, pane!

Teraz je na mieste, aby som spomenul moju mamu, Mary Duncan Waters. Mala na mňa veľký vplyv, bola učiteľka. Hovorím v minulom čase, lebo je to 15 rokov, čo umrela. Aj môj otec, Eric Fletcher Waters, mal na mňa veľký vplyv a tiež už nie je medzi živými. Zabili ho 18. februára 1944 pri Aprilii, to je blízko predmostia v Anzio v Taliansku. Mal som vtedy päť mesiacov, takže viem niečo o vojne a o strate.

Ale späť k mojej mame. Keď som mal asi 13, mal som nejaké zložité adolescentné problémy alebo niečo podobné to bolo, keď som sa nedokázal rozhodnúť, nie je podstatné, čo to bolo, aj tak si to už nepamätám. Moja mama sa ku mne posadila a povedala: „Počuj, v živote budeš mať ešte veľa zamotaných problémov a niečo ti poradím. Čítaj, čítaj, čítaj, nájdi si o tom všetko, čo sa dá, nech to bude hocičo, pozri sa na to zo všetkých strán, z každého uhla, vypočuj si všetky názory, zvlášť pozorne tie, s ktorými nesúhlasíš, dobre si to premysli, a keď toto urobíš, tak to najťažšie máš za sebou a tá posledná vec je ľahká.“
„Fakt, mami? A čo je tá ľahká vec?“
„No, tá posledná ľahká vec je, že urobíš, čo je správne.“ Hmm!

Keď už hovoríme o tom, čo je správne, prichádzajú mi na um ľudské práva.
My, ľud, chceme, aby ľudské práva boli univerzálne, pre všetkých našich bratov a sestry po celom svete, bez ohľadu na ich národnosť, náboženstvo či štátne občianstvo. Budem konkrétny. K právam počítame aj, ale nielen, právo na život a na oprávnené vlastníctvo. Týka sa to napríklad Ukrajincov, ale napríklad aj Palestíncov. Áno, riadne si to premyslite. A samozrejme, rovnako sa to týka všetkých nás ostatných. Vojny so sebou prinášajú jeden obvyklý problém, že vždy vo vojnovej zóne, nech je to kdekoľvek, prestávajú platiť zákony, nie je tam ani stopy po ľudských právach.

Dnes máme na programe posúdiť možnosť mieru na Ukrajine, so zvláštnym dôrazom na vyzbrojovanie Kyjevského režimu zbraňami od tretích strán. Urýchlim to, lebo mi ubúda času.
Čo na to povedia tie milióny umlčaných?
Asi toľko: Ďakujeme, že nás dnes počúvate. My sme tá väčšina, ktorá nemá žiadny zisk z tohto biznisu. Nemáme záujem vychovať svojich synov a dcéry len preto, aby boli potravou pre vaše kanóny. Podľa nás, jediná rozumná vec, ktorá sa teraz dá urobiť, je okamžité zastavenie paľby na Ukrajine. Žiadne „ak“, žiadne „ale“, žiadne „a“.
Nesmie sa stratiť žiadny ďalší život Ukrajinca ani Rusa. Ani jeden!
V našich očiach majú všetci rovnako vysokú cenu.

Prišiel čas povedať mocným pravdu. Poznáte rozprávku o cisárových nových šatách? Určite poznáte. Takže cisári všetkých vašich impérií dnes pred nami tak či onak stoja nahí. A im chceme niečo povedať. V mene všetkých utečencov vo všetkých táboroch, v mene všetkých obyvateľov slumov a faviel, v mene všetkých bezdomovcov na všetkých studených uliciach, v mene všetkých obetí zemetrasení a povodní, kdekoľvek na Zemi. Hovoríme aj v mene ľudí, ktorí síce nie sú na mizine, ale aj tak usilovne rozmýšľajú, ako prežiť od výplaty k výplate, ako popri tom zabezpečiť rodine strechu nad hlavou. Moja vlasť, Anglicko, už chvalabohu nie je impériom, ale máme tu teraz takú novú rozšírenú frázu: „Eat or Heat?“ – Jesť či kúriť? Nedá sa oboje. Niečo podobné teraz znie v celej Európe.

Kupodivu to, čo teraz počúvame od našich vládcov je to, že si môžeme dovoliť viesť vojnu naveky. Nie je to šialené?

Takže v mene štyroch miliárd našich bratov a sestier, ktorí tvoria túto umlčanú väčšinu, a ku ktorým sa pridali milióny ľudí v medzinárodnom mierovom hnutí, toto spolu už predstavuje podstatnú ľudovú vôľu: STAČILO! Máme toho po krk! Chceme zmenu.

Prezident Biden, prezident Putin, prezident Zelenskij, USA, NATO, Rusko, EÚ, oslovujeme vás všetkých:
Prosíme vás, zmeňte svoju politiku, dohodnite sa na okamžitom prímerí na Ukrajine.
Samozrejme, toto bude len začiatok, ale od tohto začiatku závisí všetko ostatné. Dokážete si predstaviť tú všeobecnú úľavu? Tú radosť? Hymnu mieru s nami spieva medzinárodný zbor hlasov a John Lennon nám kýva z hrobu od radosti.
V palácoch moci nás konečne vypočuli. Bitkári na školskom dvore prestali hrať nukleárnu hru „na kurča“. Predsa len všetci nezahynieme v nukleárnom holokauste. Aspoň nie dnes. Mocní sveta sa zaviazali, že prestanú s večnými pretekmi v zbrojení a s vojnami ako súčasťou politiky. Už ďalej nemusíme venovať všetky svoje vzácne zdroje na výrobu prostriedkov na vojnu. Môžeme svoje deti nakŕmiť a môžeme si dovoliť ich aj zohriať.
Môžeme sa dokonca naučiť spolupracovať so všetkými svojimi bratmi a sestrami a zachrániť našu krásnu planétu, náš domov, pred zničením.
Nestojí to za to?

Vážené excelencie,
ďakujem vám za zhovievavosť.

Zdroj:

Dodatok Mariána Moravčíka (prekladateľ):

Je malý zázrak, že Bezpečnostná rada OSN, títo vysoko postavení predstavitelia štátov, si 8. 2. 2023 vypočuli túto reč. Nebol som prekvapený, ako médiá hlavného prúdu skreslene podávali jej obsah, no bol som prekvapený, že takmer žiadne médiá tomuto „hlasu umlčanej väčšiny“ nevenovali patričnú pozornosť. Táto reč si zaslúži, aby ostala v našej pamäti, preto ju uvádzame celú. Našim čitateľom ju netreba komentovať, uvediem však jeden z komentárov pod videom na Youtube:
Veľmi výrečne na mňa zapôsobilo, že reprezentant Ukrajiny nevenuje tejto reči žiadnu pozornosť (ťuká do mobilu) a reprezentant Ruska pozorne počúva.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore