Riešme konečne fiskálnu politiku

V dnešnom SME 18/5 sa píše: „Matovič odignoruje veto SaS. Sulík asi vypovie koaličnú zmluvu“. Minister financií však opäť hovoril v TV aj s využitím tabule o podpore rodinám. Hovoril teda iba o jednom prvku zo  systému daňovej politiky.

Jadroví fyzici poznajú Einsteinovu teóriu. Žiaľ, ekonómovia ekonomickú teóriu fiskálnej politiky nevedia, hoc práve ona je budovaná na ekonometrických modeloch, ktoré jasne spájajú prvky fiskálnej politiky.

Podobne ako v otázkach riešenia využitia peňazí z plánu obnovy na problémy v zdravotníctve, na situáciu v školstve, ani v téme pomoci pre rodiny a zmene daňového bonusu na dieťa to nevyzerá tak, že by vláda o téme premýšľala a vedecky (s dlhodobou perspektívou). Nemôžem nenadviazať na moju predošlú úvahu, v ktorej som konkrétne ukázal ako treba využiť ekonometrický model na riešenie problémov daní.

Úvahu som poslal poslancom s takýmto úvodom:

Vážený pán poslanec, ani vládni ekonómovia a ani politici nevedia aplikovať sofistikované nástroje ekonomickej analýzy pri tvorbe fiskálnej politiky. O RRZ ani nehovorím. Vojna na Ukrajine skončí a vlády musí realizovať vedeckú fiskálnu politiku opretú o ekonomickú teóriu a ekonometriu. Ako východisko Vám odporúčam tieto dve diela: 1) A. Peacock The Economic Theory of Fiscal Policy 2) J. Husár a K. Szomolányi Modelovanie ekonomických procesov I, Ekonóm 2005.

V spomenutom prípade chaosu okolo daňového bonusu vláda zakrýva nesúrodosť krokov a priam nevedeckosť či rozhádané vládne strany. Ale problémom je aj opätovná hlučná prestrelka medzi ministrom financií a ministrom hospodárstva. Obaja sa, prirodzene, vzájomne obviňujú z nesystémovosti.

Podľa Matoviča, aspoň rétoricky, Sulík a SaS chránia bohatých a vnímanie chudobných rodín sa usilujú dočasne obalamutiť jednorazovou pomocou len preto, aby nemuseli z vreciek vytriasť trochu viac peňazí.
Podľa Sulíka je zas zvýšenie daňového bonusu na 100 eur, ktoré sľubuje minister financií pri stanovenej maximálnej výške 29 percent hrubého príjmu len placebo a ako sociálne sa len tvári – pretože za výsledok bude mať zas len to, čo vždy – že bohatí budú bohatší a chudobní chudobnejší.
Matovič chce pri čerpaní prostriedkov zároveň načrieť do financií miest a obcí, a v pláne je aj zdanenie sto mimoriadne bohatých firiem. O návrhu pomoci najohrozenejším rodinám sa môže rokovať už vo štvrtok. O tom, že inflácia je a ešte len bude, ako nebolo, sa už takisto hovorí celé mesiace. Neriešené problémy v dávno krízovej sociálnej situácii sa pri súčasnej nezastaviteľnej inflácii a ťažko predvídateľnej budúcnosti ukázali ako horúci zemiak.
Kým sa Sulík s Matovičom hádajú, a podrobnosti návrhu riešenia stále nepoznáme, situácia hrozí fiaskom.

A zdražovanie si pokojne, ako karavána, tiahne ďalej.

Vláda musí mať ciele a nástroje, ktoré zaručujú ich splnenie. Oboje sú multidimenzionálne. Okrem toho dnešný vedecký prístup si žiada optimalizačný prístup, a to predovšetkým z hľadiska maximalizácie blahobytu spoločnosti (politici o tom nehovoria). Ciele sa zároveň musia dosiahnuť simultánne, súčasne.

Ciele sa nesmú meniť každú chvíľu.

Pre splnenie cieľov musíme mať potrebné nástroje. Čo treba maximalizovať, to musí fiskálna. politika špecifikovať, musí mať cieľovú, účelovú funkciu, aby sme vedeli kde chceme ísť, čo chceme dosiahnuť.

Dnes chcem čitateľovi ukázať konkrétnu ekonometrickú formuláciu, náročnejšiu formuláciu modelu. Iba ho naznačím, aby veril, že ekonomická veda disponuje poznatkami. Veda ponúka dva prístupy. O prvú formuláciu sa zaslúžil Hansen a Tinbergen (môj učiteľ). Druhý prístup môžeme nazvať optimalizačným prístupom, ktorý vedecky rozpracoval vo svojich prácach Theil.
Bázou jeho prístupu je, že maximalizuje funkciu blahobytu spoločnosti; nikdy o tom nehovoria politici, ale sa dokážu hádať. Optimalizačný prístup je založený a tom, že určí stupeň kompromisu aký  majú ciele dosiahnuť, aby sa maximalizovala funkcia ekonomického blahobytu a to z pohľadu spoločnosti (nehovoria o tom politici, nevedia).

Ekonometricky účelová funkcia ekonomiky bude:

                                                                                 u = u (x, y)

kde u predstavuje požadovanú účelovú funkciu, x a y sú ciele politiky.

                                                                                u(x^*, y)

                                                                                u(x^**, y^**) > u(x, y)

                                                                                u(x, y^**)

Jeho reálnu ekonometrickú podobu by mal sformulovať IFP alebo RRZ a zabudovať ho do všetkých počítačov členov vlády a členov parlamentu. Mal by mať aspoň 100 rovníc a 100 premenných, teda až 10 000 parametrov.
A tak by minister hospodárstva priamo na zasadnutí vlády celkom konkrétne vedel povedať aké hodnoty pre jeho alternatívu nadobúdajú makroekonomické premenné ekonomiky SR, a to HDP, národný príjem, output, zamestnanosť, miera rastu, úroveň cien a platobná bilancia. Tieto hodnoty budú simultánne splnené.
Ba by veľmi konkrétne ukázal dôsledok bonusu na spotrebnú daň z vína. Inak sa iba hádajú ako babky na trhu. Konečne nech vláda robí vedeckú hospodársku politiku.

Ekonomickú teóriu máme, iba ju asi nevedia tvorcovia hospodárskej politiky.

Týmto zároveň tvrdím, že tabuľka čísiel, ktorú neustále ukazuje minister financií nie je argumentom, teda výrokom, ktorý sa uvádza na podporu zdôvodňovaného tvrdenia. Musí tam byť zákon, teória a v našom prípade zákon teórie fiskálnej politiky, z ktorého vypočítame potrebné číselné fakty. Máme 11 daňových zákonov. Je to sústava a tak treba do jednotlivých zasahovať. Na aute máme brzdový mechanizmus a iba jednou nohou zabrzdíme všetky 4 kolesá, teda na brzdenie nepotrebujeme 2 nohy a 2 ruky.

Miesto truc politiky našich politikov potrebujeme aplikovať vedu, jasnú exaktnú ekonomickú politiku. Minister hospodárstva by mal už konečne ukázať pravidlá optimálneho rozhodovania vlády pre odvetvia slovenského priemyslu.

Záver

Žiaden  z doterajších ministrov financií nemá článok z fiskálnej politiky, a rozsiahlejšie dielo ani nehovorím. Konkrétne ani vládni ekonómovia a ani politici nevedia aplikovať sofistikované nástroje ekonomickej analýzy pri tvorbe fiskálnej politiky. Dnes už musíme zodpovedať otázku ako ekonomická analýza, jej nástroje, definujú efekty rôznych fiskálnych nástrojov na hodnoty tých makroekonomických premenných, ktorých pohyb charakterizuje výkon ekonomiky – HDP, národný príjem, output, zamestnanosť, či rast a platobnú bilanciu, a musí ich robiť vláda.
Musíme mať ciele a nástroje, ktoré zaručujú ich splnenie. Oboje sú multidimenzionálne..

Čo treba maximalizovať, to musí fiskálna politika vlády špecifikovať, musí mať cieľovú, účelovú funkciu, aby sme vedeli kde chceme ísť, čo chceme dosiahnuť.