closeup photography of wold lying on ground

Recenzia: Stepný vlk, Hermann Hesse

Ilustračný obrázok – Pixabay

Niekedy si kladiem otázku, či by laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 1946, Hermann Hesse, v našej dnešnej realite spoznával začínajúcu apokalypsu. Presne tú, s neúprosným a nezmyselným bojom každého proti každému, ktorú tak farbisto opísal v jednom z výjavov diela Stepný vlk.

kráčal som od dverí k dverám, na všetkých som čítal nápisy, lákanie, prísľub.
Zlákal ma nápis HOR SA NA VESELÚ ŠTVANICU! Lov na automobily
Otvoril som úzke dvere a vošiel. Strhol ma hlučný a rozčúlený svet. Po cestách uháňali automobily, niektoré boli opancierované, a venovali sa lovu na chodcov. Zrážali ich a rozmačkali na kašu. Rozmazávali ich po stenách domov. Ihneď som pochopil: bol to boj medzi ľuďmi a strojmi, dávno pripravovaný, dávno očakávaný. Všetci sa ho už dlho obávali a práve teraz konečne vypukol. Všade dookola ležali mŕtvi a na kusy roztrhaní ľudia. Všade boli aj rozbité, pokrčené, ohoreté automobily. Nad tým pustým zmätkom krúžili lietadlá a aj na ne z mnohých striech strieľali pušky a guľomety. Na všetkých stenách boli prilepené divé, nádherne vyzývavé plagáty s obrovskými písmenami, ktoré horeli ako fakle. Ich heslá volali, aby sa národ konečne pridal k boju proti strojom, aby konečne pozabíjal tých vypasených, krásne oblečených, voňajúcich boháčov, ktorí pomocou strojov vysávajú z ostatných krv. Treba zničiť tie ich veľké, chrapľavé, zlostne vrčiace a diabolsky hučiace automobily, treba konečne zapáliť továrne a trochu upratať a vyľudniť zhanobenú zem. Aby sa z toho zaprášeného cementového sveta zase mohlo stať niečo podobného lesu, lúke, háju, potoku a mokradi.

„To je zvláštne,“ povedal som, „ako môže človeka to strieľanie baviť! A to som bol kedysi proti vojne!“
Gustáv se usmieval. „Áno, už je na svete príliš mnoho ľudí. Skôr to nebolo tak cítiť. Ale dnes, keď každý chce nielen dýchať, ale aj mať auto, dnes už to cítiť je. Samozrejme to, čo tu vystrájame, nie je rozumné, je to detinstvo. Raz sa bude musieť ľudstvo naučiť, ako vhodnými prostriedkami udržať na uzde svoje rozmnožovanie. Zatiaľ reagujeme na neudržateľný stav dosť nerozumne, v zásade však predsa len robíme správnu vec: redukujeme.“

Práve takéto výjavy z Hesseho knižky inšpirovali tvorcov počítačových hier. Brutálne výjavy a nepochopiteľné zápletky deja, zdanlivo nikam nevedúce, však bez najmenších pochybností nesmerujú k dobrému koncu a k rozprávkovému víťazstvu dobra nad zlom. Hesseho hlavný hrdina, Harry Haller, nadovšetko chápe, že zlo je súčasťou jeho duše a že všeobecné zničenie zla jeho životnú dilemu nevyrieši.

Knižka nie je o apokalypse a ničení. Nastavuje zrkadlo ľudskej duši a čo v tom zrkadle každý uvidí, je on sám. Knižka je hlavne o kríze stredného veku, ktorú všetci pred päťdesiatkou podceňujú, a po nej si ju prežijú s plnou silou, nepripravení.

Životná filozofia

Hermann Hesse je vnímavý pozorovateľ a citlivo vie svoj vnútorný svet sprístupniť čitateľovi. Nie je povrchný, jeho farbisté opisy udalostí majú vnútorný zmysel, ktorý len nie každý čitateľ dokáže nájsť. Samotný spisovateľ o tom v doslove ku knižke napísal:

Literárne diela se dajú chápať aj nechápať rôznym spôsobom. Vo väčšine prípadoch nie je autor diela inštanciou, ktorá by mala rozhodovať o tom, kde čitateľ prestáva chápať text a začína rozumieť zmyslu. Nejeden autor už našiel čitateľov, ktorí lepšie pochopili jeho dielo ako on sám. Okrem toho, podľa okolností môžu byť nedorozumenia aj plodné. Napriek tomu sa mi zdá, že z mojich kníh bol „Stepný vlk“ častejšie a výraznejšie nepochopený ako iné knihy, a to práve tými čitateľmi, ktorí mi dávali za pravdu a ktorí dokonca prejavovali nadšenie…

Prirodzene, nemôžem a nechcem čitateľom predpisovať, ako majú mojej knihe porozumieť. Nech si v nej každý nájde, čo mu vyhovuje a čo mu je užitočné. Aj tak by ma však potešilo, keby si väčšina všimla, že príbeh stepného vlka je síce o chorobe a o kríze, ale nie o takej, ktorá končí smrťou, neznamená záhubu, ale naopak – uzdravenie!

Autor je svojrázny filozof a svojim miernym a ľudským spôsobom podania nám dáva oprávnenie, aby sme sa sami chytili filozofie svojho života. Kríza stredného veku je hlavne o tom, že človek pochopí jedinečnosť života. Pochopí, že nemôže šťastné chvíle opakovať donekonečna a na opravu niektorých životných chýb už nebude mať čas. A hlavne, zmysel života nepríde zvonka – musí sa nájsť vnútri. Pri máloktorom spisovateľovi sa stáva to, čo pri Hermannovi Hessem. Čitateľ cíti, že autor sa nechce zmocniť jeho duše a vnútiť mu svoj pohľad na život, svet aj jednotlivé veci. Autor virtuózne vedie pohľad čitateľa, ukazuje mu rôzne veci, naznačuje, ale domýšľanie do konca necháva na ňom.

Hranice západnej vedy a liberálneho svetonázoru

Okolo päťdesiatky, na vrchole stredného veku, by mal človek dospieť k životnej múdrosti a zavŕšiť svoju duchovnú cestu. Kríza stredného veku prichádza aj preto, že náš západný spôsob života a myslenia nám vôbec nedáva túto možnosť. Hermann Hesse ústami svojho hlavného hrdinu  Harryho tlmočí najväčšie životné sklamania človeka, ktorý celý život veril západnému konzumnému svetonázoru. Západná veda sa zameriava na sústavnú redukciu, na zjednodušovanie problémov, aby sme ich dokázali pochopiť a riešiť. Vo výsledku dokážeme odpovedať na tisíce jednoduchých otázok, ale nedokážeme vyriešiť žiadnu zložitú.

Nefunguje ani delenie sveta na dobrých a zlých. Človek zisťuje, že aj vo svojom vnútri obsahuje nielen dobrú stranu a temnú vlčiu tvár, ale aj veľa medzistupňov.

Keby se chcel Harry pokúsiť v každom jednotlivom okamihu svojho života, v každom zo svojich činov, v každom zo svojich pocitov určiť, aký podiel má na ňom človek a aký vlk, ihneď by se ocitol v úzkych a celá jeho krásna vlčia teória by se zrútila. Lebo vôbec nikto, ani najprimitívnejší domorodec, ani úplný idiot, nie je tak príjemne jednoduchý, aby sa jeho podstata dala vysvetliť ako výslednica prostých dvoch či troch hlavných prvkov. Vysvetľovať dokonca takého zložitého človeka ako je Harry naivným delením na vlka a človeka je beznádejne naivný pokus. Harry se neskladá z dvoch bytostí, ale zo stovky, z tisícok. Jeho život (ako život každého človeka) nekmitá len medzi dvoma pólmi, napríklad pudmi a duchom, či svätcom a hriešnikom, ale medzi tisíckami, medzi nespočetnými protikladmi.

Je tragické, koľko skvelých duchov nedokázalo prekonať túto krízu a volilo si vo vrcholiacom strednom veku dobrovoľný predčasný odchod zo života. Za mnohých spomeňme aspoň Hemingwaya, Londona, Majakovského…

Ako keby cítili, že ani tvorivým naplnením svojho talentu nedokážu naplniť zmysel svojho života a vyriešiť najťažšiu životnú hádanku. Snáď chceli v smrti nájsť aspoň pokoj duše. Hesse však hovorí jasne, že tadiaľ cesta k duchovnému vyslobodeniu nevedie:

Ani samovraždou by si si, úbohý stepný vlk, vážne nepomohol. Ty sa budeš musieť vydať na dlhšiu, namáhavejšiu a ťažšiu cestu k človečenstvu. Svoju dvojakosť ešte budeš musieť často znásobovať a svoju zložitosť ešte viac komplikovať. Namiesto toho, aby si svoj svet zužoval a zjednodušoval, budeš musieť do svojej bolestne rozšírenej duše prijímať stále viac sveta a nakoniec celý svet, aby si raz snáď prišiel na koniec a našiel pokoj. Touto cestou šiel Buddha a každý veľký človek, jeden vedome a druhý nevedomky…

Uzdravenie

Obvykle na konci literárneho diela býva pointa a rozuzlenie. V detektívke sa dozvieme meno vraha a v iných knihách sa dočkáme dobrého konca alebo rozuzlenia, ktoré nám pomôže k pochopeniu. Toto dielo je iné. Pointou je to, že ani prežitý život nemusí byť smrťou zavŕšený, že pred tou nekonečnou záhadou života neunikneme ani smrťou.

A tak nám ostáva veriť, že to najdôležitejšie posolstvo nechal Hesse ležať uprostred deja len tak, aby ho zdvihol ten, kto je pripravený a kto ho rozpozná. V rozhovoroch so svojimi spoločnicami sa Harry dozvedá, že ľudia nie sú odkázaní len na pohyb medzi dvomi pólmi, nech ich už nazveme akokoľvek. Tí, ktorí život začali chápať a ktorým tieto dva póly nestačia, si uvedomujú, že existuje ešte najmenej jeden rozmer naviac.

Hermann Hesse sa nedožil kultového filmu Matrix, ktorý sa v mnohom pokúša riešiť podobné otázky ako Stepný vlk. No som presvedčený, že by rozhodnutie medzi červenou a modrou tabletkou považoval za prílišné a človeka nedôstojné zjednodušenie. Veď únik z jednorozmerného, vopred nalinkovaného jednoduchého života, ponúka aj nájdenie toho ďalšieho rozmeru, ktorý človeku umožní vystúpiť a začať vnímať život viac plasticky.

Čo je tým druhým rozmerom? Ktovie, možno nám to prezradil útržok rozhovoru medzi Hermínou a Harrym. Lebo možno pravú životnú múdrosť nájdeme len v spriaznenej duši opačného pohlavia, podobne ako Harrymu hovorí Hermína:

„…priateľu, teraz mám na mysli tvojho obľúbenca, o ktorom si mi občas rozprával. Myslím na Mozarta. Ako to bolo s ním? Kto vládol v jeho dobe, kto lízal smotanu, kto udával tón a kto niečo znamenal: Mozart, alebo kšeftári? Mozart, alebo povrchní, tuctoví ľudia? A ako zomrel, ako ho pochovali?
A tak si myslím, že to takto bolo vždy a vždy bude, a to, čomu v školách hovoria „svetové dejiny“ a čo sa tam musia kvôli vzdelaniu učiť naspamäť so všetkými tými hrdinami, géniami, veľkými činmi a sentimentom – že to je len podvod, ktorý kantori vynašli na výchovné účely, aby deti v predpísanom čase robili niečo užitočné. Vždy to bolo tak a vždy bude, že čas a svet, peniaze a moc patria tým nízkym a povrchným, a že tým druhým, pravým ľuďom, nepatrí nič. Nič, len smrť.“
„Vôbec nič iného?”
„Ale áno – večnosť.”
„Máš na mysli meno, slávu u potomstva?”
„Nie, vĺčko, slávu nie – vari tá má nejakú cenu? Snáď veríš, že všetci skutoční a celí ľudia sa dočkali slávy a že ich potomstvo pozná?”
„Samozrejme že nie.”
„Sláva to teda nie je. Sláva je len pre školy, je to kantorská záležitosť. Kdeže, sláva to nie je! Je to to, čomu hovorím večnosť. Zbožní ľudia tomu hovoria Kráľovstvo nebeské. Myslím si toto: my všetci náročnejší, my s túžbou, s tým jedným rozmerom navyše, by sme vôbec nedokázali žiť, keby okrem atmosféry tohto sveta nebolo možné dýchať aj ešte iný vzduch, keby okrem času neexistovala ešte aj večnosť. A to je tá pravá, rýdza ríša. Patrí k nej Mozartova hudba a básne tvojich veľkých básnikov, patria k nej svätci, ktorí vykonali zázraky, zahynuli mučeníckou smrťou a dali ľuďom veľký príklad. Ale k večnosti patrí rovnako aj obraz každého rýdzeho činu, sila každého rýdzeho citu, aj keď o nich nikto nevie a nevidel ich ani nezaznamenal a nezachoval pre budúcnosť. Vo večnosti nie je žiadna budúcnosť, tam je len prítomnosť.”


Čo si myslíte Vy?

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: