Raz je lepšie, raz horšie

Ilustračné foto: Marián Moravčík

Obrázok je len ilustračný, nesúvisí priamo s textom.
Expozícia umeleckého kováča a drotára Richarda Jurovatého v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši

História, resp. spoločenské deje podliehajú cyklom. Raz je lepšie, raz horšie. Súvisí to asi s dynamikou ľudskej povahy.
V období strádania sa zreálňujú základné potreby – nutnosť spolupráce, vzájomnej úcty, čestnosť, odvaha – také tie základné cnosti. Nie preto, že chudoba je čestnejšia, ale preto, že je to jediný mechanizmus prežitia. V období blahobytu, nadobudnú ľudia pocit, že sú nezávislí od seba navzájom, prednosť dostáva uspokojenie vlastného ega a impulzov. To vedie k dekadencii, rozpadu spoločenského fungovania – prevažuje indivíduum a jeho nenásytnosť pred spoločnosťou, spoločnosť upadá ekonomicky do základného stavu – biedy. A cyklus sa opakuje.

Človeku škodí však bieda rovnako ako bohatstvo. Spoločnosť si môže dovoliť len istú časť biednych jedincov rovnako ako len istú časť veľmi bohatých jedincov. Obe skupiny sú extrém. Obe majú nezastupiteľnú rolu v dynamike spoločnosti a nedajú sa žiadnym mechanizmom odstrániť (čo bola idea komunizmu a je aj progresivizmu). 

Takže aj my dnes sa ocitáme v cykle. Dosiahli sme bohatstvo a nezvládame ho. Chudobná časť sveta hnaná túžbou dosiahnuť status Západu nás preskočí ako nájazdníci Rímsku ríšu. A po dobe chaosu vyrastie nová civilizácia, zahŕňajúca väčšiu časť sveta. Západ napriek všetkému chaosu bude žriedlom vzdelanosti a kultúry (ako antické obdobie). Tento proces je nevyhnutný. Otázka je, kam postúpi deštrukcia západu a aká dlhá doba chaosu nastane. To sa dá v istej obmedzenej miere regulovať.

A čo sa týka nášho národa, tak my ideme po línii priam historickej.
Aby sme sa udržali boli sme prinútení byť podozrievaví a často odmietaví k novotám. Všetko čo “pričuchlo” k novote často odišlo z národného života. Tak sa vytvoril historicky taký láskavo nenávistný vzťah národa k vlastnej inteligencii a naopak. Tieto momenty vidíme aj teraz. Kto trocha “pričuchne” k svetu, už sa tvári akoby sa hanbil za národ, robí čo sa dá, aby sa vyčlenil z národného života. Pociťuje hlasnú potrebu ukázať, že je iný. Zavrhne symboly, históriu a svojom pôvode sa vyjadruje hanlivo, s dešpektom, priam výsmešne.

A zvyšok ich automaticky odsúdi – už nie sú naši, už sú “panskí”. To posilňuje potrebu vydeľovania sa ešte viac. Národ to utvrdzuje v tom, že svet je zlý a neslobodno “panské huncútstva” zavádzať a inteligenciu to posilňuje v oddelení od národa. Je to v podstate katastrofa. Lebo národ bez inteligencie nemôže fungovať a stáva sa ľahkou korisťou cudziny. “Odnárodnená” časť inteligencie robí všetko preto aby “národnú” časť izolovala, zhodila. Lebo je to nepríjemné zrkadlo, že možno byť inteligenciou a byť hrdo národný.

Dušan Piršel

Dodatok Mariána Moravčíka:

Inteligencia je zrejme relatívny pojem. Podľa mňa je skutočný inteligent všestranný. Vyzná sa nielen vo svojej profesii, ale pozná aj svoje korene. Vie, odkiaľ prišiel a kam svojou prácou svet tlačí. Neverím, že je možné milovať ľudstvo a neznášať vlastný národ. A verím, že národ potrebuje inteligenciu práve v tých horších časoch. Zatiaľ ju mal, preto prežil…

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore