Pavol Janík: Za Tomášom Janovicom

Ilustračný obrázok: Facebook

Tomáš Janovic

Popredný slovenský spisovateľ
Tomáš Janovic (22. 5. 1937 – 14. 12. 2023)
zanechal nezmazateľnú stopu v z rozmanitých žánrových polohách. V súvislosti s jeho úmrtím prinášame nadčasovú recenziu Pavla Janíka, ktorá pôvodne vyšla v Literárnom týždenníku 32/1991 pod názvom Nihil obstat.
 
***
 
Všetci sa nemôžu vyhovárať na objektívne príčiny a dôvody pre hrdinské, či hlbokomyseľné mlčanie, niekto musí aj tvoriť, najmä keď na to jednoducho má. To je prípad klasika slovenského humoru a satiry Tomáša Janovica, ktorý nielen čitateľky, ale i čitateľov láka na zbierku svojich najmilších hriechov pod priamočiarym názvom Moje najmilšie hriechy. Nejde o prehliadku súkromných nerestí, skôr o zrkadlenie verejného života. To, čo bolo adresované predchádzajúcemu systému, je čoraz aktuálnejšie aj vo vzťahu k situácii, ktorá povstala na jeho mieste a na jeho troskách.
 
Je to taká vydarená kniha, že škoda o nej písať, škoda kaziť dojem z nej dojmom z nejakej recenzie. Úslovie: dlhá klobása – krátka reč, autor zhmotňuje, alebo presnejšie zduchovňuje v ostrovtipných majstrovských miniatúrach.
 
„To sa ľahko dúcha, keď má niekto ducha!“, píše sa na margo Dúchania do pahrieb. Túto poctu Vladimírovi Mináčovi si možno požičať aj pre jej pôvodcu.
 
Isteže, knižka nie je bez zakolísania, či zaváhania, pravdaže, nie všetky texty majú rovnakú úroveň, ale summa summarum je to neobyčajne výrazný, hodnotný a podnetný príspevok do zlatého fondu našej kultúry. Nečudo, že pochádza práve od Janovica, pri ktorom už tradične hrozí výbuch smiechu. Z občianskych pohybov môže vzísť ozaj všeličo, ale talenty sa rodia iným spôsobom a pre svoj príchod na svet si nevyberajú miesto ani čas.
 
Ešte si pamätáme, aké súvislosti, osoby a obsadenie mohli autora inšpirovať k postrehom: „Konfekčne myslieť nám umožňuje / nekonfekčne sa obliekať“; „Plagátové umenie potrebuje štetky.“; „Neboj sa, nezomrieš na slame, / ktorú si celý život mlátil!“ A už dnes s úžasom zisťujeme, že zlá zelina naozaj nevyhynie a priamy ťah na podstatu veci len tak ľahko nestráca platnosť. Na obdobných skúsenostiach napokon stojí celý civilizovaný svet.
 
Životnú múdrosť a vnímanie paradoxov vystihuje sentencia: „Rozvádzame sa, aby sme si zobrali takú istú / ženu, ale o desať rokov mladšiu. / Naše manželky by si zaslúžili mladnúť / aj humánnejším spôsobom!“ Zlatý rez bizarnou a tragikomickou kompozíciou času a ľudského konania má čo povedať aj tým, ktorí sa nerozvádzajú.
 
Prevratný spoločenský vývin nič neprevrátil v logike a zmysle konštatovaní a upozornení: „Kto sa náhodou dostane na výslnie, / bojí sa vlastného tieňa.“; „Nedovoľme, aby revolučné skoky / robili revoluční poskokovia!“; „Myslieť sa vždy zakazuje / v mene nejakej myšlienky.“; „Ľudí spoznáme, / až keď dáme každému rovnakú príležitosť. / Byť sviňou.“ Obávam sa, že naša prítomnosť a nadchádzajúce časy stupňujú naliehavosť týchto viet.
 
Ťažko dačo dodať k bravúrnym zásahom do čierneho: „Čo je dogma? / Posmrtná maska, ktorú sňali myšlienke.“; „Kedy sa už modla / s inou modlou zhodla?“; „Pripomínam nerád: / Opitý si mocou? Neriaď!“ Blesková paľba tohto kalibru veru nepochádza z hocijakej hlavy, preto si dovolím pripojiť epigram More hlúposti: „Čo ma na tom mori mýli? / Nemá odliv, iba príliv!“ A my – hoci neradi – musíme autorovi dať za pravdu.
 
Mimochodom, akiste nechtiac a v značnom predstihu Tomáš Janovic prispel aj do diskusie o štátoprávnom usporiadaní a suverenite Slovenska: „Nezabúdať! Rovnoprávni / môžu byt’ len plnoprávni!“ Predvídať vývoj je predsa v povahe umenia, ktoré vie svoje o zdanlivosti a relativite pokroku.
 
A keďže sami sebe všeličo nedokážeme povedať priamo, pomôžme si aforizmom: „Naša úprimná sebakritika sú naše deti. / Iba cez ne si hovoríme to, čo by sme si ináč nikdy v živote nepovedali.“ Áno, básnici sú tu na to, aby hovorili za nás a o nás – pravdu – a tá, ako vieme, býva zväčša nelichotivá a nepríjemná.
 
Nemôžem sa nepodeliť o radosť z brilantných básnických drobností: „Platilo to včera – a dnes to neplatí? – / Polená chcú všetko dávať do laty.“; „Veď to vidíš ty i ja – / klan sa klanom vybíja!“; „Tak čudne sa dáko počty vyvinuli, / že jednotkám všetko zratúvajú nuly!“; „Jedna druhú vzorne podopiera. / Slepá nenávisť a slepá viera!“; „U nás sa vždy ocitajú v kaši / velikáni, a nie velikáši!“ Napredovanie na mieste a vzad dáva potešeniu z bystrého umu trocha trpkú príchuť.
 
Ľudstvo od nepamäti sprevádza ilúzia zlatého veku, raja, ideálnej spoločnosti, ktorá má iba jednu chybu, nikdy sa netýka súčasnosti: „Povedzte mi, naozaj som taký sprostý, / keď chcem krajšiu budúcnosť v prítomnosti?!“ Toľko večne aktuálny povzdych na túto tému.
 
No a teraz si povedzme pravdu o našich sústavných útrapách z nadmerného intelektu, o nekonečných sťažnostiach a ponosách: „Nenadával by si: ,Elita!`, / keby medzi seba chceli ťa.“ A k tomu ešte mrazivé heslo na sklonku tisícročia: „Stačí si len prelistovať dejiny – / prví chcú byť zároveň aj jediní!“ Tu niekde by sme mohli skončiť našu prehliadku najmilších hriechov Tomáša Janovica, ktoré sú také sympatické, že im s pokojným svedomím môžeme udeliť naše súkromné rozhrešenie.
 
Uzavrime to formulou: nihil obstat, ak pravda za nedostatok nepokladáme inverziu „Pri čítaní / Životopisu Piláta: Neviem toho veľa, jedno však viem iste – / umývaním nestanú ruky sa čisté.“ Nesprávny slovosled, a ním spôsobená rytmická porucha v inak peknom trocheji je ojedinelý kaz v literárne a výtvarne jedinečnej knihe. Presvedčte sa sami!

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 49 krajinách.

Návrat hore