Prezidentka Zuzana Čaputová udelila 1. 1. 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania. Poetka Emília Haugová získala Pribinov kríž II. triedy .
V tejto súvislosti uverejňujeme recenziu Pavla Janíka, ktorá reflektuje autorkinu signifikantnú zbierku Praláska. Hodnotenie pôvodne vyšlo v denníku Smena 23. 10. 1991.
Aký je rozdiel medzi mužom a ženou? Vo veľkosti topánok. Teda medzi nohami. To je, pravda, odlišnosť číro telesná. V duševnom živote je to oveľa zložitejšie, hoci ani v telesnom to nie je vždy celkom jednoduché.
Sčítanejší Slovák pozná poetku Milu Haugovú už nejaký ten piatok a môže potvrdiť, že stretnutie s ňou je zakaždým akýsi malý, alebo i väčší umelecký sviatok. Zdvorilosť mi bráni, ale remeslo mi prikazuje prezradiť aspoň to, že autorka debutovala roku 1980.
Odvtedy ubehlo dolu Dunajom dosť vody rôznorodej kvality – od životodarnej až po smrtonosnú. Nie inak to je aj v riečisku slovenskej poézie. Aj ono musí splaviť a stráviť všetko od trblietavých kvapiek rosy až po beztvarý biologický odpad.
Mila Haugová si v tejto nesúrodej podunajskej zmesi našla svoj prúd, pre niekoho možno nie je dostatočne strhujúci, pre iného môže byt’ zasa nádherne tajomný. Taký je údel žien i poézie – nie každému reže to isté. Napokon ani výraz reže zaiste nesedí všetkým, alebo im aspoň neznie rovnako.
Mila Haugová si na tajnej mape slovenskej literatúry objavila vlastné zdroje a náleziská. Nie sú na povrchu a nie sú ľahko dostupné. Sú to skôr odľahlé zátišia, zákutia mŕtvych ramien, opustené podzemné chodby a pohrebiská dávnych lások. Jej vnímavé zmysly sa nespočetnekrát zlietajú ako plaché i dravé vtáky na to isté kultové miesto milovania, aby si znova a znova spálilo svoje pominuteľné krídla na večnom ohni, na plameňoch, ktoré strážia nedosiahnuteľné tajomstvo všetkého, podstatu sveta, záhadu bytia. Lyrika Mily Haugovej – to nie sú etudy krasopisu, ani veršíky vhodné do navoňanej obálky. Je v nej priveľa nebezpečného materiálu, ktorý hrozí osobnou haváriou, ničivým požiarom mysle a posledným výbuchom tela.
Mila nepíše podľa triviálnych príručiek ani podľa špekulatívnych vzorov a vzorcov. Svoje básne píše a páše naostro, takpovediac bez ohľadu na dôsledky. Preto je jej poézia životná, hlboko objasňujúca nepremlčané staré účty, presvecujúca pomyselné i hmatateľné závety predkov, zaznamenávajúca nezmieriteľné zápasy rozumu a srdca.
Na niektorých miestach badať’ stopy jej literárnych súpútnikov, ale to patrí k veci. Jej vrcholné čísla sa, pravdaže, nachádzajú tam, kde sa dokáže maximálne odpútať od vplyvu stereotypov, návykov a návodov. Ak by som jej chcel silou-mocou voľačo vyčítať, tak hádam to, že podchvíľou berie nadarmo nejaké meno slávneho človeka, ktorý je v tom úplne nevinne. Je to tak trocha zneužívanie plnoletých osôb, ktoré sa v týchto prípadoch skutočne nemôžu vôbec brániť. Ozdobovať sa cudzím perím je efektné i bežné, ale Mila na to nie je odkázaná.
Mila Haugová opätovne predstúpila pred publikum. Nebudeme sa zmieňovať o počte, či veľkosti obecenstva. Poézii je asi súdené prežiť toto storočie v ústraní. Jej čas možno príde v budúcom tisícročí. Ktovie? Keď vidíme, ako sa správajú na výslní iné fenomény ľudského ducha a spoločnosti, je tento nútený pobyt na okraji verejného záujmu pre poéziu vlastne dobrodením, oddychovým časom, dovolenkou na zotavenie. Po márnych súbojoch s masovým gýčom a hotovými jednotnými názormi, ktoré dnes už televízia beztrestne šíri v celoplanetárnych a kozmických rozmeroch, je to naozaj zaslúžený odpočinok. K procesom kryštalizácie lyrického myslenia v tejto etape nepochybne prispieva aj poetka Mila Haugová. Pre americké kritériá úspešnosti je to zrejme málo. Ale my sme, ak dovolíte, ešte stále Európania.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 49 krajinách.