Pavol Janík: Československo rozvrátil Havel

Pre históriu sú vo všeobecnosti charakteristické zjednodušenia, ktoré viac alebo menej skresľujú udalosti, javy, spoločenské procesy, vzťahy a úlohu jednotlivých osobností. Tak sa aj na medzinárodnej úrovni vytvorila predstava, že niekdajšia československá federácia existovala 70 rokov a zanikla na základe vlny slovenského nacionalizmu. V uvedenej podobe sa zanedbávajú viaceré dôležité aspekty, vývojové etapy, peripetie počas II. svetovej vojny i po nej a sám fakt, že ústavný zákon o československej federácii vznikol ako výsledok demokratizácie v roku 1968 s účinnosťou od 1. 1. 1969.
 
Spor o spojovník v názve spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý dostal obrazné pomenovanie pomlčková vojna, spustil v januári 1990 prezident Václav Havel, ktorý bez predchádzajúcej politickej konzultácie navrhol Federálnemu zhromaždeniu vypustiť z názvu Československá socialistická republika prídavné meno socialistická. Zároveň predstavil nový štátny znak.
 
O Havlovej iniciatíve okrem úzkeho kruhu jeho dôverníkov nik vopred nevedel. Historik Jiří Suk vo svojej knihe Labyrintom revolúcie cituje vtedajšieho českého premiéra Petra Pitharta, podľa ktorého Havel predpokladal, že predstavením znaku odvedie pozornosť: „Vletím tam, rozviniem ten znak, a skôr ako sa všetci spamätajú, bude schválený aj názov štátu bez slova socialistická…” povedal vraj Havel.
 
Jeho plán však narazil na nesúhlas predsedníctva Federálneho zhromaždenia, ktoré mu oznámilo, že návrhy v predloženej podobe nemožno na aktuálnej schôdzi schváliť. Návrh odložili a už o niekoľko dní sa ukázalo, že Havlovi sa dôsledky jeho konania úplne vymkli z rúk. Odrazu vôbec nešlo o adjektívum socialistická, ale o prívlastok československá.
 
Spor priniesol niekoľko návrhov. Českým predstaviteľom spojovník, mylne označovaný ako pomlčka, evokoval stav z obdobia druhej republiky – od septembra 1938 do marca 1939. Pre slovenskú reprezentáciu nepoužívanie spojovníka, ktorý bol v pôvodnom názve spoločného štátu od roku 1918 do roku 1920, vyjadroval neochotu akceptovať rovnocenné postavenie oboch partnerských republík dvojčlennej federácie, ako aj úsilie Václava Havla odstrániť poistku proti majorizácii, ktorú predstavovalo právo veta Snemovne národov (jednej z dvoch komôr federálneho parlamentu) s rovnakým početným zastúpením poslancov za obe republiky.
 
Po novembri 1989 navyše silneli emancipačné pohyby smerujúce k naplneniu ducha a litery autentickej federácie, vychádzajúcej z originálnych právomocí republík, ktoré časť svojej suverenity dobrovoľne odovzdávajú federácii. V tomto zmysle išlo o analogické otázky, aké sa v súčasnosti riešia v Európskej únii.
 
Federálne zhromaždenie 29. marca 1990 prijalo kompromisné riešenie s dvo­ma jazykovými mutáciami – v češtine Československá federativní republika, v slovenčine Česko-slovenská federatívna republika. Poslanci sa k problematike vrátili 20. apríla 1990, keď schválili názov Česká a Slovenská Federativní (Federatívna) Republika. V praxi vrátane poštových známok a názvov viacerých inštitúcií sa používal v češtine, na celoštátnej úrovni a v zahraničí skrátený tvar Československo, kým na Slovensku sa uplatňovala lokálna transkripcia so spojovníkom.
 
Bývalého prominentného disidenta Václava Havla zvolilo 29. 12. 1989 za prezidenta ČSSR  pôvodné (socialistické) Federálne zhromaždenie aj na priamy nátlak sovietskych emisárov osobne prítomných v priestoroch nášho parlamentu. Napriek tomu, že prisahal na ústavu ČSSR, sa z nadobudnutej pozície urýchlene usiloval o demontáž socializmu, čo odštartoval nespôsobným a neúspešným pokusom o vypustenie slova socialistická z názvu republiky. Lavína, ktorú Václav Havel strhol nezodpovedným konaním, rozkrútila kolotoč zdanlivo nekonečných diskusií a rokovaní, ktoré napokon viedli k zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov koncom roka 1992, čo vyústilo do novej kvality vzájomných vzťahov našich blízkych národov, prirodzene spojených jazykovou a kultúrnou príbuznosťou, podobnosťou mentalít a zhodou historických skúseností.