Lesk a kazy knižného priemyslu

Britský spisovateľ a príležitostný politický komentátor Frederick Forsyth je autorom viacerých kultových špionážnych trilerov, spomedzi ktorých dozaista stačí spomenúť legendárne romány Šakal, Štvrtý protokol, Diabolská alternatíva či Kobra. K svetoznámym bestsellerom sa zaradil aj jeho titul The Kill List (G. P. Putnam’s Sons, New York 2013) – v slovenčine Zoznam smrti (Ikar, Bratislava 2014), preložil Milan Kopecký, redigovala Katarína Jusková.

Hneď úvodom treba konštatovať, že na 300 stranách sa toho priveľa neudeje z hľadiska tradične chápaného príbehu, ale čitateľ sa dozvie veľa technických podrobností o činnosti spravodajských služieb a ich súčinnosti s vrcholnými predstaviteľmi štátov a najmä s ozbrojenými útvarmi zvláštneho určenia. V tomto prípade finále patrí smrtiacej akcii elitného komanda Jej Veličenstva označovaného Pathfinders (doslova Priekopníci, Pionieri) doplneného o ústrednú postavu diela, amerického plukovníka poľujúceho na teroristov, prezývaného Stopár. Pri špeciálnej operácii sa priamo v teréne využívajú denné i nočné obrazové informácie, ktoré priebežne poskytujú prieskumné bezpilotné lietadlá. Takéto zákroky musia osobne schváliť najvyšší ústavní činitelia USA a Veľkej Británie – prezident a predseda vlády.

V kontexte množstva zasvätených poznatkov zo zákulisia obranných i útočných štruktúr hlavných anglofónnych veľmocí pôsobí úplne neorganicky a celkom nekompetentne autorovo odbočenie, keď v rozsahu asi jednej strany venuje – bez akýchkoľvek zrejmých súvislostí – pozornosť niekdajšiemu dlhoročnému šéfovi východonemeckej rozviedky Marcusovi Wolfovi. Síce ho ocenil ako schopného a efektívneho profesionála, ktorý prostredníctvom agentúry vzhľadných mladých mužov prenikol do súkromia manželiek, mileniek a sekretárok politických špičiek Západného Nemecka a NATO, ale nezabudol pridať povrchne negatívnu – nenáležite moralizujúcu a paušálne vulgarizujúcu – nálepku. Forsyth ako renomovaný a rešpektovaný autor sa však uchýlil aj k absurdnému a nepravdivému tvrdeniu, že po skončení studenej vojny Wolf ušiel na Západ, kde pokojne zomrel v posteli.

Pri úcte k elementárnej logike ťažko povedať na aký Západ sa vôbec teoreticky dalo utiecť z NDR po zjednotení Nemecka, teda po faktickom pripojení východného Nemecka k západnému. V skutočnosti Wolf dostal ponuky zo CIA a Mosadu na emigráciu do USA a do Izraela, lenže zostal vo svojej vlasti, kde ho najprv v Düsseldorfe odsúdili na šesť rokov za vlastizradu a po zrušení rozsudku Najvyšším súdom ho odsúdili za obmedzovanie osobnej slobody na podmienečný trest. Prirodzenou smrťou skonal 9. 11. 2006 vo svojom berlínskom byte.

Forsythov krajne nezodpovedný spôsob zmienky o pohnutom osude Marcusa Wolfa, ktorý významne prispel k denacifikácii Nemecka, kde v západnej časti dlhodobo viedol rozviedku nacistický generál Reinhard Gehlen, sa nevdojak pridružuje do kategórie autorových problematických tvrdení a výrokov, ku ktorým patrí aj klišéovitá fráza o oslobodení Kosova, kde tiež možno hovoriť o rozličných zložitých etnických a geopolitických okolnostiach, ale sotva o oslobodení.

Samostatnou otázkou je kvalita prekladu, a teda aj edičného spracovania (redigovania) textu, kde sa v slovenskej verzii napríklad používa pojem štátny tajomník, hoci pozícia Secretary of State označuje v USA post ministra zahraničných vecí a v Británii vo všeobecnosti funkcie ministrov (členov vlády). Komicky vyznieva spojenie: „diplom v odbore obchodná správa,“ lebo je zrejmé, že ide o business administration, čo zodpovedá štúdiu ekonómie či manažmentu.

Záverom už len poznamenám, že Frederickovi Forsythovi a jeho prezentácii v slovenčine miestami chýba obsahová (faktografická i politická) a jazyková (významová) korektnosť. Ak by sme sa mali – s určitou mierou generalizácie – hrať len na domácej pôde, tak náš edičný priemysel (pri vydávaní periodických i neperiodických publikácií) sa očividne zaobíde bez kompetentných zodpovedných redaktorov, garantujúcich znalosť lingvistických nuáns a zobrazovanej tematiky.

Pravicové a osobné samochvály

Kniha Fredericka Forsytha Outsider s podtitulom Môj dobrodružný život (so sloganom: Videl toho v živote veľa. Možno aj všetko.)  vyšla vo vydavateľstve Ikar v roku 2016 (preložil ju Vladislav Gális, redigovala Zuzana Púčeková, korigovala Silvia Zubeková). Dielo s pôvodným názvom The Outsider: My Life in Intrigue uzrelo svetlo sveta vo Veľkej Británii v roku 2015. Autor svetových špionážnych bestsellerov sa tentoraz zameral na svoj vlastný príbeh. Výsledkom nie je iba množstvo zaujímavostí a kuriozít zo zákulisia vysokej politiky, mediálnych impérií, spravodajských služieb  a vydavateľského priemyslu, ale aj pozoruhodne hojný výskyt nezrovnalostí, protirečení a nedostatkov, na ktoré treba jasne poukázať.

Ospravedlňujem sa, že začnem zdanlivou banalitou, ale za socializmu sa na preklade veršovaných častí prozaických kníh podieľali renomovaní básnici (sám mám uvedenú skúsenosť). Súčasný prístup k vydávaniu literárnych diel, posvätený všetkými kompetentnými inštitúciami, vrátane európskych ministerstiev kultúry, väčšmi zodpovedá podnikateľskej mašinérii ako citlivej sfére verejného sprístupňovania duchovných, myšlienkových a estetických hodnôt. Tak vnímavý čitateľ čoskoro narazí na úplne amatérsky a totálne zbabraný preklad niekoľkých veršov z textu nemeckej piesne.

Nechcem zachádzať do detailov, ale v strednej Európe, kde sa nachádza aj Slovensko, nás neprekvapujú nemecké mená s hláskou ö, preto by bolo vhodnejšie ju uviesť aj v slovenskom preklade ako zachovať jej anglický prepis oe.  V angličtine sa slová typu American zásadne píšu s veľkým začiatočným písmenom, tak v preklade omylom vznikla Americká agentúra pre národnú bezpečnosť, čo má byť americká NSA (National Security Agency – Agentúra národnej bezpečnosti, ktorá sa zaoberá elektronickou špionážou – ELINT). Pikantériou sú francúzski misionári (na fotografickej strane 303), pričom ide o francúzskych legionárov, ktorí použili jeden z Forsythových románov ako návod na uskutočnenie prevratu v ostrovnom štáte Komory. Ibaže by príslušníci francúzskej cudzineckej légie boli misionári v zmysle Mission Impossible.

Prejdime k podstatným atribútom pomerne objemnej a veľmi ambicióznej publikácie. Medzi kľúčové kontradikcie dozaista patria opisy štátov niekdajšieho východného bloku z čias studenej vojny, ktoré sú – na rozdiel od slobodného a demokratického Západu – plné špiónov, odpočúvacích zariadení a ďalej slúžiacich sadistov s nacistickou minulosťou – najmä vo východnom Nemecku. Autor uplatňuje paušálny prívlastok komunistický na všetky krajiny v sovietskej zóne vplyvu, hoci sa oficiálne nazývali Nemecká demokratická republika, Československá socialistická republika, Maďarská ľudová republika a podobne. Dokonca ani všetky vládnuce politické strany, ktoré podliehali Moskve, nepoužívali adjektívum komunistické, ale socialistické, robotnícke atď. Navyše – svetoznámy autor špionážnych románov sa akosi podivuhodne zabudol vôbec zmieniť o Markusovi Wolfovi, ktorý mimoriadne efektívne desaťročia riadil východonemeckú rozviedku a za svoju prioritu pokladal denacifikáciu Nemecka. Po zjednotení SRN a NDR mu ponúkli azyl v USA i v Izraeli, ale ostal v materskej krajine, kde čelil obvineniu z vlastizrady, hoci viedol oficiálny orgán medzinárodne uznaného štátu.

Autor síce deklaruje, že nie je pravičiar, ani rasista, ale jeho faktické postoje naznačujú niečo iné. Forsyth ešte aj čílskej ľavicovej vláde podsúva mučenie politických oponentov, aby zmazal rozdiel medzi sociálnodemokratickou politikou a následnou pravicovou vojenskou diktatúrou, ktorá zavraždila demokraticky zvoleného prezidenta Allendeho a nastolila masový teror. Príznačný je aj Forsythov pohľad na africké štáty, ktoré najprv roky viedli vojny za nezávislosť, a potom pokračovali v nekonečných jatkách občianskych vojen. Západu neprekážali atómové zbrane v rukách rasistického režimu v Južnej Afrike, ale preventívne sa postaral, aby sa neocitli v rukách černošského prezidenta Nelsona Mandelu. V Španielsku počas Francovej vlády tiež nemohla existovať opozícia, ale všetci boli spokojní, veď išlo o pravicovú diktatúru. V poriadku je aj Japonsko so systémom gejší, čiže všestranne vzdelaných sexuálnych otrokýň, ktoré sú príjemným rozptýlením aj pre svetoznámeho britského spisovateľa.

Na druhej strane je zaujímavé, že Forsyth pripúšťa skutočnosti, ktoré vôbec nezodpovedajú jeho čierno-bielemu hodnoteniu histórie a medzinárodných vzťahov. Napríklad – britská spravodajská služba nemusí mať taký vysoký rozpočet ako americká CIA, pretože bezplatne využíva každého lojálneho občana Spojeného kráľovstva pri jeho vycestovaní do zahraničia, vrátane Fredericka Forsytha. Tajná služba Jej veličenstva tiež napriek bombastickej západnej propagande proti ľudovej Číne spolupracuje s jej rozviedkou proti Rusku. Západné mocnosti dodávajú zbrane a žoldnierov všetkým súperiacim stranám vojenských konfliktov. V Biafre počas vojny s Nigériou zomrel 1 milión detí. Briti vyzbrojovali Nigériu, Francúzi Biafru. Čím sa odlišujú predstavitelia najdemokratickejších krajín sveta od vojnových zločincov? Iba tým, že ich nikdy nikto nepostaví pred súd. Nehovoriac o cenzúre v slobodnej, verejnoprávnej, objektívnej a vzorovej BBC, ktorá roky zamlčiavala hrôzostrašné informácie z Biafry.

Zostúpme z výšky globálnej politiky do vecnej roviny konkrétnych reálií. Autor opisuje, ako Sovietska armáda v noci nacvičovala vo východnom Berlíne prvomájovú prehliadku, hoci pamätníci ešte vedia, že vojenské prehliadky boli 9. mája. Podľa Forsytha bol v Československu (v 60. rokoch) jediný nočný bar. Nachádzal sa v Prahe, vstup bol len pre cudzincov a zatvárali ho o polnoci. V skutočnosti boli u nás nočné bary v každom väčšom meste a v každom významnejšom hoteli otvorené do 4. hodiny ráno. Do polnoci či do jednej v noci boli otvorené vinárne, ktoré boli otvorené aj cez deň. Nič v socialistických krajinách nemalo kvalitu, ale Forsyth nakupoval kvalitné kubánske cigary, kvalitné československé nahrávky vážnej hudby, kvalitné maďarské kufre z bravčovej kože atď.

Poučné informácie, ktorými nedisponoval ani medzinárodne ostrieľaný novinár Frederick Forsyth, kým sa nestal autorom svetových bestsellerov, pochádzajú zo zákulisia vydavateľského a filmového priemyslu. Nijaké dielo sa nemôže stať globálnym knižným a následne kinematografickým hitom bez etablovanej mašinérie založenej na literárnych agentoch, zložitom systéme autorských práv, na reklame, marketingu a únavných turné po všetkých kontinentoch. Len poznamenajme, že na Slovensku nič podobné vôbec neexistuje. Naopak – firmy nútia umelcov, aby sa vzdávali autorských zmlúv a pracovali ako živnostníci, teda aby nemali nárok na tantiémy za šírenie (opakované publikovanie).

Vďaka fungujúcemu kapitalizmu britského typu sa aj Frederick Forsyth stal zámožným občanom, ktorý však nevďačne opustil svoju vlasť, keď labouristická vláda zdvihla dane na nehoráznych 83 percent. Zabudol uviesť, že zrejme išlo o progresívnu daň, čiže o nehorázne vysoké príjmy. Lojálny občan Forsyth s rodinou radšej odišiel na rok do Španielska a kúpil si Rolls-Royce. Potom žil päť rokov v Írskej republike, kde mu jeho osobný priateľ a vysoký politik zabezpečil, že tvoriví umelci, vrátane spisovateľov, neplatili vôbec nijaké dane. Napriek tomu sa obával, že mu môžu – ako boháčovi – uniesť dieťa alebo deti a žiadať výkupné. Preto sa rozhodol vrátiť do Británie, kde už Thatcherovej pravicová vláda znížila daň na prijateľných 60 percent. Írsky premiér mu – v snahe aby zostal v krajine – ponúkol miesto (nie voleného, ale menovaného!) senátora. O niečom takom v našej demokracii ani nechyrujeme, ale nevdojak nás to vracia k počiatkom ideálnej a najmä idealizovanej demokracie počas I. ČSR, keď Masaryk bol dva roky prezidentom bez ústavy a bez parlamentu. Potom v roku 1920 vymenoval parlament, ktorý ho zvolil za prezidenta a prijal ústavu.

To sa však už zdanlivo vzďaľujeme od posolstva autobiografického diela Fredericka Forsytha, ktoré si napriek načrtnutým výhradám zaslúži pozornosť premýšľajúcej verejnosti.

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 48 krajinách.

Právne vyhlásenie

Celý obsah tohto článku, ak nie je výslovne uvedené inak, je chránený autorským zákonom. Pri akomkoľvek použití je nutné uviesť meno autora, názov a zdroj (Belobog).

Pri interpretácii obsahu sa predpokladá primerané všeobecné vzdelanie a zdravý rozum.

Scroll to Top