Pavel Koyš: Pieseň o Slovensku (úryvok)

Ilustračné foto: Marián Moravčík

Pavčina Lehota - pohľad na Kriváň

…a kde má človek vlasť?
Vlasť, ktorú nemožno vložiť do banky a rozmeniť,
vlasť, ktorá je nerozbitná ako slovo, hoci slovo vlasť
krehké je ako hniezdo, ako svitanie, ako štvorlístok
štyroch ročných období.
Vlasť má človek v krokoch, v zahmlievaní rúk
z dotykov prvej lásky,
v sladkosti slzy, v prezradení túžby priateľom,
v lune na letných senách spiacej,
Slovensko moje, moja vlasť,
človek by sa ťa chcel napiť, ty si náš závratný smäd
po živote, smäd byť stokrát tu na zemi.
Slovensko, ty si náš nepokrivený dych, naša horúčka,
si naša múdrosť milovať dobroprajných bratov
a v nich sa opäť nájsť, si mäkká chvíľa pri víne
s Čechom, Maďarom, Rusom, či vyjaveným Francúzom,
si naša pravda, ktorá mala okovy až na dreň
výkriku zaseknuté, si naša triedna pravda.
Slovensko, si hŕstka belasého neba spadnutého
do neznámej lesnej studienky
a si celý svet.
Vlasť je veľmi sa chcieť zajtra prebudiť
a niekomu povedať dobré ráno
a niečo spraviť, aspoň píšťalku z vŕby vystrúhať,
ale hlavne niečo pekné spraviť
z rodného dreva.
Kde má človek vlasť, keď skrz-naskrz
sám je s ňou a v nej, keď sám je ňou.
Vyklíči človek, horí v slnečnom víre,
žije človek, až zhorí láskou k zemi,
k zemi, zemičke.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore