Ilustračný obrázok: Mikuláš Galanda – Básne v kresbách, 1930, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa, GPB, G 506/2,
V škole nás zvyčajne učili chápať poéziu racionálne a vysvetľovať ju niekoľkými banálnymi jednoduchými vetami. Lenže skutočné posolstvo dobrej poézie sa tak nikdy nedá vystihnúť. Básnik svojim vlastným a jedinečným jazykom rozpráva o svojej skúsenosti, svojským spôsobom odráža realitu a často to najdôležitejšie v poézii je vyjadrenie osobného postoja. V poézii sa často hovorí o veciach, o ktorých sa bežným civilným jazykom vlastne ani nedá hovoriť.
Podobne je to v rozprávkach. Ich príbeh sa prihovára detskej (a často aj dospelej) duši, hovorí o veciach, ktoré dieťa ešte nemôže poznať, ale skrýva v sebe návod, ako s tým zatiaľ neznámymi javmi pracovať, keď sa niekedy v živote človeka objavia. Deti to prirodzene chápu, lebo takto nás prispôsobila evolúcia. A hlavne, tieto príbehy si pamätajú a dokážu znovu interpretovať aj po rokoch. Rozbory typu „čo tým básnik chcel povedať“ vlastne odúčajú deti od ich prirodzeného chápania poézie a znižujú motiváciu zapamätať si ju a vracať sa k nej.
Na rozdiel od poézie, málokoho napadne spýtať sa „čo tým chceli tvorcovia povedať“ – pri videní reklamy. Pritom posolstvo bez výnimky všetkých diel reklamy sa dá vyjadriť jednoduchou vetou: „Čo najskôr si kúpte tento produkt a kúpte si ho čo najviac!“ (Lebo my všetci, čo stojíme za touto reklamou, potrebujeme vaše peniažky oveľa viac, ako vy potrebujete tento produkt.)
V škole sme však vo vzťahu k poézii dostali aspoň dobrý základ v tom, že sme sa veľa básní učili spamäti. Ak sa v budúcnosti máme k poézii vracať a premýšľať o jej posolstve, hoci podvedome a v analógiách s realitou, tak by sme mali poéziu nosiť v pamäti. No práve v tomto sa poézia bije s reklamou – o podiel v pamäti. Lebo ak si ten nápadito propagovaný produkt nekúpite, musí vám čo najdlhšie ostať v pamäti značka, slogan alebo tá usmievavá tvár. Keď neskôr budete stáť pred regálom s paletou produktov, podvedome siahnete po tom správnom. Keď budete nerozhodne držať v ruke volebné lístky, napokon zakrúžkujete svojho „známeho“, ktorý sa najviac na vás usmieval z plagátov a obrazovky. Možno aj preto sa dnes v školách ustupuje od „týrania“ detí učením básní naspamäť, lebo musí ostať čo najviac tej detskej pamäti k dispozícii dôležitejším veciam, ktoré prinášajú peniažky.
Na rozdiel od poézie, cieľom tvorcov reklamy skutočne je zakryť to hlavné posolstvo o peniažkoch a presmerovať pozornosť diváka inam. V poézii je to celkom iné. Spôsob podania je vždy jej neoddeliteľnou súčasťou. Prirovnám to k ovociu. Pre hrušku-strom je v hruške-plode najdôležitejších tých niekoľko semienok, ktoré sa musia nejakým spôsobom dostať do zeme, aby vyrástol nový strom. Ale povážte, o čo by sme prišli, keby sme ignorovali z hrušky-plodu všetko okrem tých semienok.
No pozor, aby sa forma nestala dôležitejšou ako obsah. To sa stáva v súčasných piesňach. Veď si len porovnajme ľudové piesne, ktorých pôvodných autorov takmer nikdy nepoznáme, so súčasnou piesňovou tvorbou. Ľudové piesne majú vyváženú harmóniu v hudbe aj texte a hoci je text často prastarý, prihovára sa nám a rozumieme mu. Oproti tomu je nová piesňová tvorba presným dôsledkom súčasnej výchovy vzťahu k jazyku. Text je veľmi často obsahovo plytký s veľmi jednoduchou a banálnou myšlienkou a jeho najväčšia prednosť je v tom, že presne zapadá do melódie a dobre sa spieva.
Dobrá poézia je vždy osobná. Autor v nej odhaľuje svoju intímnu dušu a presne tak by sme ju mali brať a pristupovať k nej. Hľadať v nej osobnú správu pre seba a osobný vzťah k autorovi. Lebo poézia je tým kvalitnejšia, že sa čo najhlbšie zabodne do človeku do duše. A týmto je schopná nás na tej hlbokej úrovni nás aj spájať ako osobnosti. Ak medzi sebou nájdeme spoločnú reč cez poéziu, toto spojenie je hlboké a zasahuje aj dušu. Viac ako čokoľvek iné z nás jeden národ robí práve – spoločná poézia.
