Ilustrácia – Jaroslav Vodrážka, Turčianska galéria Martin
Pred mesiacom sme začali voľný cyklus o múdrosti, ktorá sa skrýva v ľudových rozprávkach. Doslova skrýva, lebo naivný čitateľ nájde v rozprávke len naivný príbeh a len životom ostrieľaní nájdu aj múdrosť hodnú hrudy zlata.
O tom bude dnešný príbeh. O hrude zlata a o tom, ako je dôležité dávať si pozor pri výmenách.
Tento príbeh asi pozná každý. Sedliak vo veľkej núdzi pomohol pánovi a ten mu z vďačnosti venoval hrudu zlata. Rozradostený si ju niesol domov, no stretol priekupníka s koňmi a ten ho prehovoril na výhodnú výmenu – hrudu zlata vymenil za koňa. Z koňa bude mať väčší úžitok ako zo zlata. Neskôr stretol iného priekupníka – s dobytkom a nechal sa prehovoriť, že krava je užitočnejšia ako kôň. Podobným spôsobom vymenil kravu za ovcu, tú za kozu a tak ďalej, až poslednou takouto výhodnou výmenou získal ihlu. Tú si zastokol za klobúk, ale keď ju chcel ukázať doma žene, nedokázal ju nájsť.
Posolstvo tohto rozprávkového príbehu je hlboko v ľudovej slovesnosti mnohých národov. V pozmenených variantoch ju nájdeme medzi nemeckými rozprávkami, dokonca u Hansa Christiana Andersena. V našej slovenskej verzii je pointou hlúpy a dôverčivý človek, z ktorého každý obchodník stiahne aj kožu. Andersenova pointa je v tom, že keď sedliak prinesie domov košík zhnitých jabĺk, žena ho ešte aj pochváli a vybozkáva, lebo čo urobí muž, je vždy to najlepšie.
Na tej rozdielnej interpretácii poučenia sa môžeme presvedčiť, že krátke príbehy rozprávok môžu obsahovať pestré a zložité vzory vzťahov a schém zo života a poučenie z jedného príbehu nemusí byť len jedno.
Okrem toho je zrejmé, že ľudia z celej Európy mali veľmi podobné skúsenosti s obchodníkmi a obchodovaním. Ako zákazník musí človek vždy odchádzať s pocitom, že výhoda je na jeho strane a že výmenou získal. Tento pocit „dobre vykonanej práce“ je však nespoľahlivým meradlom skutočného prospechu z výmeny.
Verím, že medzi našimi čitateľmi sa našli aj takí, ktorým tento príbeh „výhodných“ výmen pripomína inú schému, často používanú v médiách a politike. Tá technika sa volá Overtonovo okno. Pointa je v tom, že zrejme neexistuje na svete človek, ktorý by sa nechal prehovoriť a vymenil by hrudu zlata za ihlu. Ale keď sa to urobí takto postupne, tak má ešte pocit, že získal.
Ak si však myslíte, že príbeh je prehnaný a že v reálnom živote sa tiež nenájde nikto, kto by sa nechal takto sériovo presvedčiť na výhodné výmeny, po ktorých mu nakoniec neostane nič, tak vás musím rýchlo vyviesť z omylu. Takými hlupákmi sme totiž (až na niekoľko vyvolených) všetci do jedného.
Vari sme ešte koncom roka 1989 neboli bezpodielovými spoluvlastníkmi všetkých podnikov, nehnuteľností a nerastného bohatstva v dnes neexistujúcej republike, ktorá si hovorila ČSSR? Ale nechali sme sa prehovoriť, že z toho majetku aj tak nič nemáme, lebo s ním nemôžeme voľne disponovať a že akcie v hrsti sú lepšie ako holub doživotného zabezpečenia na streche. A tak sme od Santa Klausa prijali kupónové knižky. Potom sme stretli ďalšieho obchodníka, ktorý nás presviedčal, že s kupónovou knižkou je oštara a aj tak z toho nič nebude, či ju radšej nevymeníme za mikrovlnku. A k tým, čo nevymenili, nakoniec prišiel ďalší dobrodinec, ten sa už ani nepýtal a vymenil nám knižku za štátny dlhopis, že on knižky predá výhodnejšie.
Dnes teda sedíme pri okne, pozeráme na padajúci sneh, podvedome skúšame radiátory pod oknom, či hrejú a tú ihlu za klobúkom ani nehľadáme. Vieme, že tam nie je.
Keby sme kedysi tie rozprávky počúvali pozornejšie.
Marián Moravčík
