O čom vypovedá slogan „Patríme na Západ“

Ilustračný obrázok: flickr

Obrázok je len ilustračný, nesúvisí priamo s textom.

V krátkosti: o nezrelosti, bezradnosti a absencii nielen sebavedomia, ale aj cieľavedomej predstavy, čo si počať s vlastným životom a zodpovednosťou zaň.

Sme sociálne tvory. Niekam sa zaradiť a niekam patriť je ľudská potreba, no v Maslowovej pyramíde sa nachádza asi v strede. Ozýva sa hneď po uspokojení základných životných potrieb, ale ešte je mnoho dôležitejších potrieb nad ňou. Táto potreba nie je, ani nemôže byť tou, ktorá určuje smerovanie našich životov, a tým skôr smerovanie nášho štátu.

Vari najsilnejšie je túto potrebu cítiť na začiatku školského roka v novej škole. Mladý človek je stratený v neznámej inštitúcii, okolo sa dynamicky dejú veci, ktorým nerozumie, okamžite dostáva sociálny trest za svoju neznalosť a neprispôsobenosť. Je pochopiteľné, keď takýto nováčik považuje za šťastie, keď ho medzi seba prijme najsilnejšia banda v škole. Dokáže od členov bandy pokojne znášať ponižovanie, s radosťou si nechá zjesť desiatu a smeje sa na tom, ako mu ostatní schovávajú veci, kopú ho do zadku a vysmievajú sa z jeho nešikovnosti. Ale patrí k nim! Je súčasťou najsilnejšej bandy a keď s nimi kráča po chodbe, aj pred ním sa členovia ostatných bánd skrývajú do tried. Môže si dovoliť vyplaziť jazyk aj starším školákom a vie, že si voči nemu nič netrúfnu, lebo „patrí k tej najsilnejšej bande, čo šikanuje celú školu“.

Problém so Slovenskom je ten, že nezrelí spoluobčania s mentalitou „patríme na Západ“ nemôžu túto voľbu realizovať individuálne. Sú závislí od súhlasu ostatných. A v tomto je problém. Silná potreba niekam sociálne patriť vylučuje individualizmus. Oni individualistov nechápu, dokonca ich nenávidia. Nie sú schopní pochopiť, že alternatívou k „patreniu na Západ“ nemusí byť len patrenie do inej bandy, ktorá je naviac, podľa nich, aj slabšia a primitívnejšia.

Druhý problém je historický. Viac ako tisíc rokov naši predkovia „niekam patrili“. V 9. storočí Rastislav a jeho družina skúsila ísť vlastnou cestou a nie tak celkom patriť na Západ. Bol to skvelý a sľubný krok – jeho dôsledky práve pomohli vytvoriť dnešný pravoslávny Východ. Je otázka, čo by sa stalo, keby aj vtedy nezvíťazilo „svätoplukovské“ krídlo, ktoré sa rozhodlo „patriť na Západ“.

Zaklínadlo patrenia na Západ viselo nad našimi krajinami aj po celý čas prvej Československej republiky. V momente, keď naše vtedajšie elity pochopili, že o nás Západ nestojí, pokojne sa rozhodli patriť pod krídla ríšskeho orla. Po oslobodení sme zas dlhé roky „so Sovietskym zväzom na večné časy“ patrili do socialistického tábora. Jediný týždeň, v tej časti histórie, ktorú mám v pamäti, bol celý národ zjednotený v myšlienke, že patríme sebe (ani na Východ, ani na Západ) a chceme byť sami zodpovední za svoje osudy – bolo to koncom augusta 1968.

Záverom teda výstraha. Treba si dobre vybrať osobnosť, ktorou sa necháme viesť. Treba hľadať takú, ktorá hovorí o našej sebarealizácii, poslaní, o šťastí a vyšších ideáloch. Osobnosti, ktoré nás chceli viesť „tam, kam patríme“, nás v minulosti skoro vždy priviedli do problémov, kríz a nešťastí.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore