Nečakaný hosť

Obrázok od 822640 z Pixabay

Obrázok je len ilustračný, nesúvisí priamo s textom.

„Dnes mám rande so svojím mestom, nejdem do baru, len tak chodím…“ spievala niekdajšia  Tublatanka a až na ten bar, ktorého návštevy nijak výrazne neobľubujem a na to, že nie je neskorá nočná hodina, ako sa ďalej v piesni spieva, ale predobedňajšia denná pracovného dňa vianočného obdobia,  sa tieto slová dnes hodia na mňa.

Mám voľno a bez konkrétneho cieľa sa potulujem centrom mesta, pozorujem chodcov, nakúkam  do dvorov s pavlačami, pristavujem sa pri výkladoch, obzerám  fasády starých budov, skrátka veci, ktoré počas zaneprázdneného pracovného dňa ujdú pozornosti. Myšlienky mi plynú pokojným prúdom, vianočný čas je hold vianočný čas, atmosféru má, aspoň pre mňa určite, vždy v dobe takej, či onakej tú svoju, vianočnú.

Pri jednom z výkladov mi mimovoľne príde na um nedávno počutý vtip a pousmejem sa nad ním práve vo chvíli, keď sa otočím v smere mojej cesty a  môj pohľad sa stretne s pohľadom staršej pani, ktorá kráča oproti. Udivene zdvihne obočie, spomalí a  úsmev mi opätuje. No čo vám poviem, skrsla vo mne jednoduchá myšlienka. Úsmev venovaný náhodným okoloidúcim. Tváre poväčšine vážne, zadumané, ustarané  pri pohľade na cudziu, ale usmiatu tvár odzrkadlia… no, úsmev.  Každá jedna. Prekvapenie v očiach chodcov s nejedným zdvihnutým obočím, ako v prípade staršej pani, je spoločným sprievodným znakom môjho úsmevného dobrodružstva.  Len tak sa usmiať na niekoho je dnes očividne niečo neobvyklé.  Pravda, môžu nastať aj prekérne situácie, ako keď som sa neuvážene  usmiala na jedného pána v strednom veku:
 
„Dobrý deň, my sa poznáme?“
„Dobrý deň, nie, vidím vás prvý krát.“
„Usmiali ste sa na mňa. Prečo?“
„A prečo nie?“
Zasmeje sa nahlas, žartovne mi pohrozí prstom, prehodíme pár slov a ideme si každý svojím smerom.
 
Ale… prečo nás prekvapuje? A čo je to prosím vás vlastne za otázku, prečo ste sa usmiali? Je úsmev azda nejaký vagabund, ktorý musí mať hneď zlé, či iné bočné úmysly, že treba byť podozrievavý a niekoho kvôli nemu nebodaj vypočúvať? Nahlas sa smiať je samozrejme niečo iné,  tam sú dôvody žiadúce, nemôžete sa predsa prechádzať a smiať sa na celé kolo bezdôvodne ako cvok.
 
Ale úsmev?
 
Skúste vytiahnuť kútiky nahor.  Hustá šeď starostí od človeka neochotne ustupuje pred lampiónikom, ktorý vyšle svoje drobné lúčiky a skrášli tvár. Každú jednu. Vysiela správne signály von, aj dovnútra. Pohotové bunky okamžite reagujú a v krajine tela vychádza malé osobné slnko.  Nevravte, že sa necítite lepšie, ja hej.  Navyše výsledky môjho pozorovania jasne ukazujú, že je silno nákazlivý. Ako vírus.
 
Kašlite na všetky chrípky sveta,  nechajte sa nakaziť vírusom úsmevu. Chytíte ho ľahko a má unikátnu črtu -  namiesto choroby vám prispeje ku zdraviu. A nielen na Vianoce.

Slávka

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore