Každý z nás občas túži po nejakom návrate.
Niekto túži vrátiť späť čas, byť znova chvíľku dieťaťom, alebo byť mladým. Iný by chcel napraviť hlúpe chyby, ktorých sa dopustil. Mnohí z nás by chceli byť zase chvíľku s tými, ktorí tu už nie sú. Ľudia sa túžia vrátiť na miesta, kde vyrastali a prežívali detské dobrodružstvá, dospievali, prežívali prvé lásky a ich čaro.
Na miesta, kde sa cítili šťastní.
Niekto sa túži vrátiť späť do hôr, aby mohol ich cítiť ich vôňu a počuť ich spev. Ďalší z nás sa túžia vrátiť k moru a ponoriť sa do jeho vĺn, znova ochutnať jeho slanú chuť, počuť jeho šum.
Tiež mám takéto túžby…
.
Včera sa mi podarilo na pár malých chvíľ vrátiť sa tam, kde to mám veľmi rada. Na miesto, o ktorom si myslím, že mu Boh dal veľa krásy.
Uvedomujem si ju pri každom návrate. Vybehla som na malý kopec nad rodičovským domom a z jeho vrchu som sa znova pozerala na nádhernú scenériu krajiny, na ktorú som sa kedysi pozerala každý deň. Ale tá krása mi vtedy pripadala taká každodenná všedná. Teraz po rokoch vidím, aké je to miesto nádherné. Stála som tam, odolávala náporu silného vetra a okolo mňa boli tie najkrajšie hory, ktoré poznám. Celá krajina bola ako z rozprávkového zimného sna. Hory boli pocukrované snehom, na lúke pod kopcom spásali srnky zbytky trávy, ktorá vykukovala spod snehovej pokrývky.
Dedinky a mestečko pod horami sa trošku zmenili, rozrástli, ale zostali stále krásne. Z komínov domčekov stúpali prúžky dymu a všade bolo také zvláštne ticho. Vedela som, že v očiach ma nezaštípali slzy od mrazivého vetra, ale boli to dve maličké slzy duše.
Slzy šťastia a dojatia, keď nestačia slová, aby dokázali popísať dokonalú krásu a človek ju vníma nielen očami, ale hlavne srdcom.
.
Ale sú aj také miesta, kde som bola veľmi šťastná a zostali mi nádherné spomienky. Na tie miesta sa sa vraciam málokedy, pretože tak, ako sa menia ľudia, mení sa aj krajina a čaro minulosti a spomienok sa môže stratiť.
Neláka ma veľmi vrátiť sa v čase, možno len málokedy. Dieťaťom sa stávam v spomienkach a byť znova mladou?
Je to zvláštne, ale cítim sa tak, ako mnohí z nás, mlado, so slobodnou dušou, formovanou životnými skúsenosťami, radosťami, ale aj bolesťou.
Na čom mi najviac záleží je, aby som žila a správala sa ku svojim blízkym a ľuďom, ktorí ma poznajú tak, aby som sa mohla vrátiť v ich spomienkach, keď odídem na miesto, odkiaľ niet návratu…
Devana
Slnovratovo 11. decembra 2017
