Ilustračný obrázok: Pixabay
Úvod autora:
Ráno po prečítaní najnovších správ a rôznych informácií som chcela napísať nový článok s rovnakým názvom, ale po prečítaní tohto staršieho, ktorý som napísala pred takmer tromi rokmi som pochopila, že v tomto článku je uvedené skoro všetko.
Žiaľ, tak ako vtedy, aj teraz ľudia nevenujú tomu, čo sa okolo nich deje, väčšiu pozornosť a ak aj, tak radšej ostávajú v úlohe obete a stále čakajú na nejakého spasiteľa, ktorý príde a vyrieši ich problémy. Možno si neuvedomujú, že všetko závisí od nich samotných, alebo pod tlakom udalostí a okolností majú strach a obavy, prevziať zodpovednosť za vlastné životy…
V jeden nedeľný podvečer som si na chvíľku sadla do obývačky a pustila televízor, ktorý v poslednej dobe pozerám čoraz menej.
V českej televízii vysielali seriál „Vlak dětství a naděje“. Je to jeden z mojich najobľúbenejších seriálov, ktorý si vždy veľmi rada pozriem.
Možno preto, že dobu, ktorú zachytáva, poznám z rozprávania ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, ale najmä pre jeho posolstvo nádeje. Nádeje, ktorú potrebujeme aj teraz.
Dnešná doba veľmi pripomína tú spred osemdesiatych rokov. Rovnaký chaos, ničenie hodnôt, mocenský boj a rovnaká neistota ľudí a strach z budúcnosti.
Z každej strany sa na ľudí valí mocenská propaganda, politická špina, mediálna šikana a prenasledovanie ľudí s inými názormi. Televízie vysielajú lacnú zábavu, ktorá prikazuje ľuďom kedy a kde sa majú smiať, alebo propagujú násilie v jeho najhorších formách, vraždenie a prejavy nízkych pudov.
Ľudia pozerajú správy plné kriminálnych činov, ako keby bolo Slovensko plné zločincov a nič dobré sa tu nedialo. Nariekajú pri falošnej charite, nad osudmi ľudí, na ktorých televízie zarábajú a dávajú ľuďom pocit, že môžu byť radi, ako sa majú relatívne dobre.
Úplne sa stratil skutočný záujem o človeka samotného.
A tak ľudia často v osamotenosti prežívajú svoje súkromné drámy, ktoré táto doba priniesla.
Mnohí zápasia s existenčnými problémami, s dlhovým otroctvom, strachom z toho, že prídu o prácu, strachom zo zlyhania a žijú v napätí a v strese, nielen v práci, ale aj v súkromí. Mnohí sa kvôli tomu ocitajú so zdravotnými problémami v ambulanciách lekárov, pre ktorých už nie sú pacienti, ale klienti a ich problémy sa prehlbujú.
Už dlho si všímam, ako sa ľudia prestávajú smiať a boja radovať zo života, uzatvárajú sa kvôli problémom sami do seba a pretvarujú sa. Veľkým problémom je aj nedôvera, ľudia prestali jeden druhému veriť, kvôli nečestnosti a chamtivosti, závisti a egoizmu.
A práve v tomto období, je legendárna veta filmovej hrdinky Anky Urbanovej v podaní Heleny Růžičkovej: „Na tragickej život jsem já pes!“, aktuálna presne tak, ako v období nástupu nacistickej okupácie a vojny.
Záleží na každom z nás, ako sa postavíme k životu, ktorý máme a žijeme a ktorý je často ťažký a komplikovaný. Ale je to náš život a problémy sú na to, aby sa riešili. Každý z nás môže pod tlakom okolností padnúť na kolená, ocitnúť sa na dne, ale je aj na každom z nás, či chceme ostať na kolenách a na dne a bahniť sa a rochniť v problémoch a ľutovať sa, alebo pozbierať posledný zbytok síl a vstať a znova žiť.
Aj v tých najťažších životných situáciách a problémoch, sa dá nájsť skrytý zmysel toho, čo prežívame a odpovede na životné a existenčné otázky.
Len ich musíme začať hľadať. Ale to znamená zbaviť sa zbabelosti a sebatrýzne, ktorá mnohým vyhovuje, pretože za ne sa v skutočnosti skrýva strach z nesenia zodpovednosti. Zodpovednosti za seba, za rodinu a aj spoločnosť.
Kto v sebe nájde odvahu a povie si „Na tragickej život jsem já pes!“, postaví sa problémom a hľadá ich riešenia, má nádej na budúcnosť. Dokáže svoj život prežiť inak, plnohodnotne aj napriek všetkým ťažkostiam, ako len v sebaľútosti.
Možno je doba zlá a plná špiny a bezprávia, ale je predovšetkým o nás, obyčajných ľuďoch. O hodnotách, ktoré sú potláčané a zdehonestované práve kvôli tomu, aby ľudia žili v neistote a strachu.
Lenže je na každom z nás, ako chceme žiť. Aký chceme mať život, spoločnosť, svet…
Na začiatok úplne stačí usmiať sa na ľudí, ktorých stretneme, spýtať sa ich ako sa majú, povedať pár milých slov povzbudenia, či komplimentov a urobiť im malú radosť aj takýmto spôsobom.
A nevzdávať sa…
Pretože: „Na tragickej život jsem já pes!“
Devana
Slnovratovo 22. október 2019
