Ilustračný obrázok: Luca Pixabay
Pred sto pätnástimi rokmi sa v New Yorku konal štrajk krajčírok, ktoré vyšli do ulíc, aby protestovali proti svojvôli vykorisťovateľov a bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a proti bezpráviu, ktoré bolo na ženách páchané.
O rok neskôr sa oslavoval prvý Národný sviatok žien, ktorý bol Americkou socialistickou stranou vyhlásený na 28. februára.
V roku 1910 na Prvej ženskej konferencie Druhej internacionály v Kodani Nemecká socialistka Klára Zetkinová, presadila usporiadanie medzinárodného sviatku žien, s ešte nestanoveným pevným dátum.
Prvá masová oslava Sviatku žien bola v roku 1911 a sviatok sa slávil napríklad aj v Nemecku, bývalom Rakúsko-Uhorsku, či Dánsku.
V tom istom roku sa stalo aj obrovské nešťastie v New Yorku. V textilnej fabrike Triangel Factory vypukol ničivý požiar, pri ktorom zahynulo 146 robotníčok, ktoré nemali únikovú cestu z horiacej budovy. Pracovný čas vo fabrike bol 14 hodín denne, nízka mzda a skoro žiadne pracovné podmienky pre zamestnancov. Hodnota ľudského života bola súdom určená na 75 dolárov, ktoré firma vyplatila pozostalým rodinám obetí.
MDŽ sa 8. marca začal oslavovať až po druhej svetovej vojne. Zdroje uvádzajú 8. marec ako dátum prvej demonštrácie šičiek v N. Yorku v roku 1857, ale veľký význam majú protesty žien v Petrohrade v Rusku v roku 1917, ktoré sa konali pod heslom „Chlieb a mier“.
Sviatok bol cez Druhú svetovú vojnu zakázaný a oslavovať sa začal až po jej skončení.
V socialistickom zriadení sa u nás na Slovensku oslavoval znova masovo a po Nežnej revolúcii bol často označovaný za „prežitok komunizmu“.
Po revolúcii boli za „prežitok komunizmu“, označené aj pracovné podmienky pre zamestnancov, takisto aj mzdy.
Takže dnes, stopätnásť rokov od štrajku krajčírok v New Yorku vidíme, že situácia sa začína opakovať.
Ženy a nielen ženy, ale aj muži, často krát pracujú v nevyhovujúcich podmienkach, za nízke mzdy a pracovná doba sa pomaličky predlžuje aj na viac ako desať hodín denne.
Ženy, ktoré pracujú v takýchto podmienkach sa boja ozvať, boja sa straty zamestnania. Sú vystavované mobbingu a bossingu zo strany zamestnávateľov a riadiacich pracovníkov. Zákonník práce sa stal zdrapom papiera bez akejkoľvek hodnoty pre mnohých zamestnávateľov.
Len málokto vie, ako pracujú ženy – šičky v rôznych mini prevádzkach „zahraničných investorov“, alebo „operátorky výroby“, ako sa dnes nazývajú robotníčky v káblikárňach a montážnych halách.
Nemajú silu a ani čas sa ozvať a strach zo straty práce a aj tej minimálnej mzdy, ktorú za ňu dostávajú je silnejší ako boj za vlastné ľudské práva a za vlastnú dôstojnosť.
Dnes som si znova spomenula na šičky zo Svidníka, ktoré pre štyrmi rokmi prišli o prácu, pretože pán podnikateľ z Talianska, presunul výrobu kvôli „vysokým výrobným nákladom“ do Srbska. Ženy vo Svidníckej odevnej firme zarábali okolo 500-600 eur vrátane všetkých príplatkov, aj napriek tomu, že šili obleky napríklad aj pre futbalistov AC Miláno. A takisto myslím na všetky tie ženy, ktoré chodia otročiť do zahraničia, doslova ako slúžky, len aby zarobili na živobytie rodiny. Myslím na ženy, ktoré pracujú ako agentúrne pracovníčky v automobilkách a rôznych iných firmách a na všetky tie ženy, ktoré prišli o prácu a dôstojný spôsob života.
Dnes znova oslavujeme sviatok MDŽ, ktorý sa pomaly mení na obchodnícku akciu, na ktorej sa dá dobre zarobiť a skutočný význam sviatku ostáva zabudnutý.
Milé ženy, prajem Vám v dnešný deň, aby ste získali vlastnú ľudskú dôstojnosť, sebaúctu a hodnotu akú skutočne máte, pretože súčasnosť znova dokazuje, že história sa vracia a Vy znova budete musieť o toto všetko bojovať.
Nie ste kusom mäsa na predaj, ani sexuálne objekty, ale ani lacná pracovná sila, ktorá slúži na obohacovanie sa kapitalistom, tak ako to bolo v minulosti, ale ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia lásku a úctu, nielen v tento deň, ale každý deň v roku.
Devana
Pozn. Upravený a aktualizovaný článok zo dňa 8. marca 2019
