Martin Rázus: Vlakom do/zo Štrby

Ilustrácia: Ľudovít Čordák – Krajina s vlakom, okolo 1930,
Slovenská národná galéria, SNG,
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K_144

Ľudovít Čordák – Krajina s vlakom, okolo 1930, Slovenská národná galéria

Všimol som si rozdiel medzi dojmom maľby, sochy, filmu a dojmom i najkrajšej lyrickej básne. Tamten je trváci, i po rokoch (pomyslím-li na obraz) cítim ho – tento rýchle mizne. Prečo? Lebo obraz (stabilný i pohyblivý), socha – pôsobia na obraznosť, a tak na cit, kdežto lyrický verš hlavne alebo len na cit. Treba tedy vyvolať ostré predstavy (slovnou kresbou, maľbou, personifikáciou, prípadne i zvukovým napodobňovaním, kde je možné) a dojem pomocou obraznosti stane sa konzervovanejším, trvalejším. Otázku, či je sonet obsahove vhodnou formou na tento experiment, videl som riešenú v jeho histórii. Forma táto od Petrarcu zjavuje sa v literatúre s rozličným obsahom…
Martin Rázus

Vlakom do Štrby

Švist sfičí do noci a búši kúdol spurno… vtom
sa rušeň rozchrochtá… ryk po horách sa rozznie,
krok zdrhne… príšera sa vzpachorí zrvúc hrozne,
a rafe-fára vhor a vyje vzdorným brechotom.

Breh na breh… uhlím ver’ tu darmo sporiť napotom,
zvrie borba do driemot a zhromžia kriky rôzne,
dym žiarou rozžne sa, zrak do vôd noria vozne,
hneď v húšť sa vpotrošia a rozšomrú háj chachotom…

Ves prepadá sa – ves, sťa mramor hrobitova,
ju strážny preberie, až rachotný boj dozúri.
Z hviezd chóru ziskrí už len jedna – diamantová…

A obri vykročia (prv výšav šeré kontúry),
ich pozor vzruší hruď, keď zorou vzbĺknu skrane.
Švist sfičí… V sláve dňa vlak stane udýchane.


Vlakom zo Štrby

Len ľahulinký vzhyb a tempo kolies tepe,
beľ kúdla stelie sa a letmo jedle opletá,
po hôľnych kotlinách si pohľad sladko podlieta,
hoc slepí mušelín, v ňom skvú sa veľkolepe.

Taj zmĺklych skalných plies, ich špľach dnes sebe člepe,
sľubami okúzli, by zval ťa niekdy za leta
na vlastné lono sniť – bez ľútych bôľov Hamleta,
a splynúť s tlkotom, čo klepe v sveta sklepe…

Deň stlieva? – Úžľabím sa plamení šľah chochola,
stĺp mihá za stĺpom, ktos’ v hĺbkach domky skladá,
vlak šibe myšlienkou, až cítiť: padá… padá…

za valom plytkých vĺn, ich stuha leskom plápolá,
kým tiene nezlietnu i na hôľ vysočinu,
a vozne s pleskom vdol sa šinú… do diaľ šinú…

Obidve básne vyšli v zbierke: 111 slovenských sonetov; Kruh milovníkov poézie; Slovenský spisovateľ, 1979

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore