Obrázok od Stefan Keller z Pixabay
Na našich stránkach sa príležitostne zamýšľame nad otázkami globálnej ekológie. Napríklad v článku o trpkom príbehu Tasmáncov som popísal, ako na pomerne malom ostrove – Tasmánii pomerne malá izolovaná populácia domorodcov prežila 10 000 rokov a svoj životný priestor si nezničila. Dnes prinášam ďalší ekologický príbeh z iného kúta sveta.
Podľa nadpisu myslím na mamuty? Niektorí sčítanejší v tom nadpise, verím, spoznali aj jednu z kapitol knihy Tušenie súvislosti od Ludvíka Součka. Áno, presne. A okrem iného chcem ukázať, že Souček mal pravdu v jednom predpoklade, ktorý sme pred desiatkami rokov pokladali za príliš odvážny.
Pripomeňme si, že mainstreamová veda ešte donedávna uznávala, že mamuty vyhynuli, tak povediac, na dvakrát. Prvý raz takmer vyhynuli pred 44 000 rokmi, keď sa na Zemi globálne zmenili podmienky, ale ustáli to, znovu osídlili väčšinu severnej Eurázie a počkali si až na to, keď si na nich trúfli prví ľudskí lovci. Druhý raz a definitívne vyhynuli približne pred 13 – 10 000 rokmi a presnú príčinu ich vyhynutia nepoznáme.
Tri hypotézy v úzkom výbere najpravdepodobnejších sú:
1. klimatická zmena – oteplenie;
2. pravekí lovci;
3. náhla katastrofa – meteorit.
Túto poslednú preferuje aj Souček a svojským spôsobom ju opiera o zbierku argumentov. No táto otázka, pokiaľ ide o hlavnú príčinu vyhynutia mamutov, stále nie je vedecky vyriešená a nedávno sa objavili nové publikované vedecké poznatky, ktoré podporujú inú hypotézu, nie túto Součkovu.
Souček však na viacerých miestach knihy naznačuje, že mamuty mohli na Sibíri prežívať podstatne dlhšie, ako si mainstreamová veda vtedy myslela. Okrem Součkovských náznakov však aj otvorene píše: „Otázkou zůstávají čínské prameny ze 4. století př. n. l., popisující zcela bez nadšení mamuta jaksi samozřejmě jako zvíře žijící, avšak – velmi hloupé a netečné. Anatomický popis je celkem výstižný.“
A presne túto odvážnu hypotézu najnovšie objavy potvrdzujú.
V roku 2016 preleteli vedeckým svetom správy (a písalo o tom aj BBC), že v Beringovom mori na ostrove Sv. Pavla objavili pozostatky populácie mamutov, ktorá tu prežívala ešte ďalších najmenej 5 000 rokov potom, čo už na ázijskom kontinente mamuty neboli. Dočkali sa teda obdobia, kedy vznikli Součkom citované rukopisy a teda nie je vylúčené, že pisateľ čínskych prameňov zo 4. storočia vedel o niekom, kto mamuty ešte videl na vlastné oči.
Populácia mamutov na ostrove Sv. Pavla, to už je tragický ekologický príbeh. V súvislosti so zmenou klímy (globálnym oteplením!) pred asi 12 000 rokmi sa skončila ľadová doba, roztopil sa veľký objem pevninských ľadovcov a stúpla hladina morí. A tak na ostrove Sv. Pavla, ktorý bol pôvodne vrcholovou časťou pohoria, sa ocitlo veľké stádo mamutov, ktoré tu našli útočisko pred stúpajúcou vodou.
Love Dalén zo Švédskeho národného prírodovedného múzea, ktorý sa považuje za jedného z najväčších súčasných odborníkov na mamuty, hovorí, že vďaka týmto nálezom je vyhynutie mamutov na ostrove Sv. Pavla jednou z najpreskúmanejších vyhynutí. Ostrovček je to pomerne malý, jeho najdlhší rozmer len o málo presahuje 15 km a tak nie je prekvapením, že tunajšia populácia bola podvyživená a strádala, ale postupnú smrť veľkých živočíchov nezapríčinil hlad, ale nedostatok pitnej vody. Zvieratá zrejme postupne zničili všetky lesy a tak na ostrove neostali žiadne prirodzené zadržiavače vody. Tá potom zo zrážok veľmi rýchlo stekala do mora a ostrov vyschol.
Mohli v tejto situácii mamuty prežiť, keby dokázali predvídať následky svojho konania? Zrejme nemali na výber. Hlad je veľmi naliehavá potreba a aj keby vedeli niečo o kolobehu vody v prírode, podmienky na ostrove boli očividne také, že voľba bola len medzi rýchlou smrťou hladom, alebo odkladom a čakaním na ekologickú katastrofu.
Tasmánci si s podobnou voľbou poradili podstatne lepšie a keby Európania neobjavili ich ostrov, zrejme by dokázali svojim navyknutým spôsobom žiť naďalej.
A čo my? Budeme ako tie mamuty?
Ale ešte nie je koniec a mám pripravené ďalšie prekvapenia.
V októbri 2019 priniesli paleozoológovia ďalší objav. Mamutie kostry nájdené ešte severnejšie, v Čukotskom mori na Wrangelovom ostrove. Podľa rádiokarbónového dátovania boli tieto kostry mladšie ako 4 000 rokov. Posledné žijúce mamuty sa teda dožili bronzovej doby ľudstva, teda obdobia, keď už v Egypte stáli povestné pyramídy, a v Grécku už existovali základy civilizácie, ktorú považujeme za kolísku našej kultúry.
Populácia mamutov na Wrangelovom ostrove mala viac šťastia, ako ich súkmeňovci na ostrove v Beringovom mori. Wrangelov ostrov je 10-násobne väčší rozlohou a podľa výskumu sa populácia postupne stabilizovala, hoci vzájomným krížením v populácii do 1 000 jedincov sa znížila genetická variabilita. Hypotézu, že kvôli globálnemu otepleniu a izolácii sa zmenilo zloženie potravy mamutov na Wrangelovom ostrove, sa nepotvrdilo. Kostry tu uhynutých zvierat mali veľmi podobné chemické zloženie a zastúpenie prvkov ako kostry ich predkov z kontinentu a tu žijúca populácia zrejme prospievala dobre. Dôvod jej konečného zániku je zatiaľ pre vedcov záhadou. Zdá sa, že to nebola postupná degradácia a pomalé vymieranie, ale ako keby celá populácia vyhynula vo veľmi krátkom čase. Hypotézou je prírodná katastrofa, kvôli ktorej sa ich potrava stala toxickou, alebo krátkodobo nedostatkovou.
Do obdobia pred 4 000 rokmi už siaha aj písomná pamäť ľudstva a keď uvažujeme o možnej Součkovej hypotéze – obrovskom meteorite, tak zmienky o nej v pamäti ľudstva nenachádzame. Vieme však minimálne o jednej katastrofe globálneho rozsahu, ktorá sa stala približne okolo roku 1600 p.n.l. – výbuch vulkánu na gréckom ostrove Théra, ktorý si dnes hovorí Santorini. Dokonca sa v literatúre nachádzajú (možno len mimovoľné) zmienky o súvislosti s mamutmi.
A tento druhý príbeh vyhynutia mamutov, populácie, ktorá bola stabilizovaná a v rovnováhe, ale vo veľmi krehkej a labilnej rovnováhe, je ďalším aspektom, ktorý pri ekologických úvahách musíme mať na pamäti. Globalizácia je moderný pojem, ale všetky veľké veci na svete majú globálny dopad. Čo všetko by sme museli o svete vedieť, aby sme presne vedeli, aké budú mať naše aktivity dlhodobý účinok na ekosystémy po celom svete?
Ale tí Tasmánci… predsa len mi vŕta v hlave, ako to oni dokázali vo svojom mikrosvete, a tak dlho…
Marián Moravčík
Zdroje:
Ludvík Souček, Tušení souvislosti
https://www.nationalgeographic.com.au/history/why-did-the-woolly-mammoth-die-out.aspx
https://www.bbc.com/news/science-environment-36945909
https://www.businessinsider.com/woolly-mammoths-arctic-island-last-to-go-extinct-2019-10
https://en.wikipedia.org/wiki/Woolly_mammoth
https://www.newsweek.com/last-woolly-mammoths-died-catastrophic-event-1463808
https://www.livescience.com/4846-eruption-thera-changed-world.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Minoan_eruption
