Je náhoda, že nám spoločnosť vedú ľudia s poruchou osobnosti?

Ilustračné foto: Marián Moravčík

Pavúk

Keď tak rozmýšľam a uplatňujem techniku pozorovania prichádzam k záveru, že máme politikov s veľkými ambíciami a mizivými schopnosťami. Sú to svojim spôsobom chudáci, ktorým mentálne schopnosti nedovolia zistiť, že sú manipulovaní.
Pripúšťam, že veľké ambície nie sú problém. Mizivé schopnosti sú. Teda aspoň schopnosti reálne pomôcť spoločnosti.
Ak disponujú títo politici nejakou schopnosťou, tak je to práve schopnosť manipulovať druhými a majú očividné úspechy. Na škodu svojich voličov aj nevoličov.

Podľa môjho známeho psychiatra, každý sme manipulovaný svojim spôsobom. Manipulácia je definične úmyselné konanie s cieľom získať osobný prospech. Takže všetci aj manipulujeme ostatných.
Ako ďalej tvrdí: Ja manipulujem pacientov, aby uverili, že môžu byť zdraví (alebo aspoň zdravší), že majú aj vo svojich rukách svoj osud a nie sú otroci choroby. Nie vždy to je tak paušálne, ale manipulujem ich, aby tento postoj mali, lebo:
-        Je to cesta ako zvládnuť aj krutosť choroby
-        A je to zároveň spôsob ako dosiahnuť narcistické uspokojenie s vlastného úspechu
Naopak pacienti ma často manipulujú, že chorí nie sú. Všetko je založené na motiváciách jednotlivých účastníkov a aj často protichodné motivácie sú v zásade oprávnené.

Úspechom je keď je možné nájsť spoločný prienik svojich motivácií a to následne umožňuje spoluprácu.
Prienik motivácií je často založený na abstraktných hodnotách. Súhlas a rešpekt na spoločných abstraktných hodnotách umožňujú okresať svoje motivácie, tak aby bol prienik vôbec možný. Bohužiaľ, často sú tieto abstraktné motivácie len zásterkou osobných motivácií a preto sa prienik nepodarí nájsť.

Slová ako bezpečnosť, zdravie, udržateľnosť, ekológia, diverzita, tolerancia… znejú pekne a sú často len obalom na vysoko egoistické ciele osôb, ktorým fakticky vôbec o naplnenie týchto pojmov nejde. Preto aj toľko animozity. Lebo keby reálne išlo o naplnenie týchto cieľov, keby bola úprimná snaha tieto ciele naplniť, tak by sa určite dali nájsť prieniky naprieč ideovým rozporom – ergo rôznym pohľadom na samotný spôsob realizácie napĺňania týchto cieľov.

Ale o tieto pojmy v skutočnosti ide málokedy.
Na druhej strane, čo by taký politik mohol povedať: „pozrite sa, chcem vás využiť lebo si myslím, že ste dosť náchylní mi veriť, dostať ma k moci, aby som zbohatol a preto mi dajte hlas“? Iste by to bolo čestné a úprimné. Ale zrejme odsúdené na neúspech. Preto tvrdenie „voľte mňa a ja už zabezpečím aby vám bolo dobre“, napriek tomu, že je to vágne, nič nehovoriace tvrdenie, negarantujúce absolútne nič pre voliča, omnoho lepšie sa počúva.
A potom sa na loveckých chatách pri víne smeje a smeje. Samozrejme, česť výnimkám.

Ale počkať… nemalo by to byť naopak? Tak, aby sa ľudia s poruchou osobnosti len výnimočne dostali do vedúcich pozícií?

Dušan Piršel

Dodatok Mariána Moravčíka:

Nie, nie je to náhoda. Od jedného úspešného poradcu vyššieho manažmentu (nebudem ho menovať, lebo napísal knihu Umenie vládnuť) som počul nasledujúcu myšlienku. Zľahka parafrázujem.
„Hlavnou úlohou riadiaceho pracovníka je to, aby prinútil ľudí pracovať tak, ako to potrebuje majiteľ“.
Na toto poslanie sú výnimočne vhodní narcisti, ktorí majú inštinkt na využívanie ľudí a nemajú žiadne zábrany robiť to celý život. Toto je spoločné všetkým vykorisťovateľským systémom, preto nie je náhoda, ak človek zistí, že mu šéfuje narcista. Nie je náhoda, že aj šéfovia strán, vlád a parlamentov sú narcisti, pre ktorých sú občania len ťažné kone.

Nebuďme naivní, že táto storočiami vyskúšaná schéma sa dá zmeniť jednými voľbami. (Koľký pokus je na rade?)

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore