Je načase priznať, že západný kult sebectva je chybný

Obrázok od Rosy / Bad Homburg / Germany z Pixabay

selfishness, egotistical, self love

Mocní a bohatí tohto sveta stratili ľudský rozmer. Všetci sa majú príliš dobre, starajú sa o seba a hromadia majetky. Nikto nič iné nerieši, naoko sa tvárime že nám záleží na minoritách spoločnosti. Vytratila sa ľudskosť a podpora života v spoločnosti, a zámer vybudovať lepšia spoločnosť.

Dlhé roky sa len prepíjame a prejedáme k hedonistickej a ego strednej spoločnosti založenej na individuálnom jednotlivcovi, čo dokáže, čo spraví a čo zachráni a koľko zarobí a podeli sa, nepodelí sa. Je to predzvesťou vždy veľkých pádov a vojen.

Ak niekto presadzuje názorový konsenzus, že charita je pozitívny sociálny atribút štátu, tak sme ako spoločnosť v nelichotivom stave. To je to pravé podhubie spoločenskej zvrátenosti, v ktorej žijeme v Európe, v civilizovanom svete. Zdravie, vzdelávanie, kultúra, starostlivosť o telesne či mentálne znevýhodnených, to je sociálny rozmer riadenia krajiny, tam sa má prejaviť výsledok ekonomickej prosperity krajiny. Starať sa o plastické vylepšenia telesnej schránky nie je zdravotná starostlivosť. Tam však často smeruje potenciál niektorých vyštudovaných lekárov, biznismenov. 

Legislatíva krajín kultu zisku vo všeobecnosti nie je nastavená na sociálny rozmer a rozvoj spoločnosti, práve naopak. Hlavnou úlohou štátu je ochrana obyvateľstva a zabezpečenie podmienok pre rozvoj krajiny.

Miroslav Horníček, blahej pamäti, povedal, že mnoho kolegov si pomýlilo herecké povolanie, poslanie za podnikanie. Tento trend je obecný. Takmer v každej profesii sa odborníci sústreďujú na osobný prospech a nie na budovanie lepšej spoločnosti.

Čo s tým? Zachráni to spolupráca rodiny a školy? Tam sa nastavujú pravidlá, štandardy a najmä hodnoty. Niekde treba začať a základ, ktorý vštepíme deťom, sa s nimi nesie celý život.
 
Dušan Piršel

Dodatok Mariána Moravčíka:

Kedysi na mňa veľmi zapôsobil príbeh o antropologičke Mergaret Meadovej, ktorá sa svojich študentov opýtala, aký archeologický nález považujú za prvú známku civilizácie. Podľa očakávania dostala odpovede s pomenovaním prvých nástrojov alebo stavieb. Na ich prekvapenie im Meadová ukázala stehennú kosť. Povedala, že tá kosť má známky úspešne zrastenej zlomeniny. Zlomenina nohy bola pre živočíchy z divočiny rozsudkom smrti, lebo stratili možnosť premiestniť sa do úkrytu alebo k potrave, či vode. Ak táto kosť bola zrastená, to znamená, že niekto sa o tohto jedinca postaral, kým sa liečil, vrátane ochrany pred predátormi. To svedčí o vysokom stupni sociálnej spolupráce a to je známkou civilizácie.

Je symptomatické pre dnešnú „progresívnu“ sebeckú dobu, že tomuto príbehu venovali veľkú pozornosť aj „faktčekeri“, ktorí si za poslanie vybrali vyvracanie „dezinformácií“. Uverejnili článok, v ktorom síce priznali niekoľko citácií od rôznych ľudí, opisujúcich túto a viaceré podobné príhody s Meadovou. V závere však napísali, že nenašli žiadny audiovizuálny záznam (Meadová zomrela v roku 1978) ani jej vlastnoručný zápis s rovnakým obsahom. Ústne podanie, ktoré je typické pre učiteľa pred študentami, tým odmietli zobrať do úvahy. Našli však inú (jedinú) citáciu, kde Meadová pri niektorej príležitosti o začiatkoch civilizácie povedala niečo iné, a týmto výpoveď profesorky Meadovej spochybňujú ako „neoverenú“.

Celý príbeh, vrátane snahy o jeho spochybnenie, je veľmi poučný. Hlavnú myšlienku o ľudskej spolupráci považujem za pravdivú a nič by sa nezmenilo, keby jej autorom bol niekto anonymný a nie profesorka, ktorá sa celý život zaoberala pôvodom človeka. Pri zrode našej ľudskej spoločnosti bola spolupráca. Zrejme s vymiznutím spolupráce medzi ľuďmi zanikne aj civilizácia.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore