Koncom októbra a v prvých novembrových dňoch ľudia spomínajú na tých, ktorí tvorili súčasť ich životov a už sú navždy preč.
Chodia na cintoríny ku ich hrobom, nosia kvety, zapaľujú sviečky. Niektorí len tak ticho stoja a nechávajú plynúť spomienky, iní sa modlia a ďalší si len plnia povinnosť…
V kolobehu života vždy príde okamih, keď sa človek stane už iba „spomienkou“. Záleží však na každom z nás, akou spomienkou sa stane. Spomienkou plnou skutočného života, alebo spomienkou „ilúzie života“.
Áno, mnohí ľudia prežijú celý svoj život v „ilúzii života“ a neuvedomujú si, že tým strácajú všetko. Strácajú čas, ktorým bol daný.
Strácajú dary v podobe lásky a ľudskosti, ktoré život dáva.
Strácajú dušu.
Strácajú samých seba.
Poznám mnoho takých ľudí, ktorí žijú v ilúzii vlastnej sebastrednosti a snažia sa všetkým dokázať, že sú viac ako tí ostatní. Egoisticky dokážu ničiť životy iným, ale aj to, o čo sa ničím nepričinili. Dokážu sa priživovať na práci a nešťastí tých, ktorých považujú za niečo menej, ako sú oni samotní. Majú potešenie z toho, keď môžu ľudom naokolo, okázalým spôsobom predvázania toho čo vlastnia, alebo zákerným a nečestným spôsobom, ukazovať vlastnú nadradenosť. Dáva im to pocit moci a vlastnej dôležitosti. V skutočnosti je to spôsob, akým sa snažia dokazovať si vlastnú hodnotu. Ale hodnota človeka samotného nie je v hmotnom bohatstve, ktoré vlastní, ani v moci, ktorú sa snaží získať ponižovaním iných.
Hodnota človeka sa nedá vyčísliť peniazmi, aj keď sa nás práve tí, ktorí žijú v „ilúzii života“ snažia presvedčiť, že to tak je. Hodnota človeka sa skrýva v tom, kým Človek v skutočnosti je. V tom, akým je prínosom pre najbližších, ale aj pre spoločnosť.
Pre mnohých je oveľa jednoduchšie žiť v „ilúzii života“, pretože ten skutočný, obyčajný život je v mnohom ťažký a náročný.
Tento svet, táto spoločnosť ponúkajú ľuďom „ilúziu života“ výmenou za ich skutočný život, výmenou za ich dušu. Ponúkajú ju v lákavom, trblietavom obale, plnom falošného šťastia v podobe peňazí, hmotného majetku, bezbrehého konzumu, lacného úspechu, pýchy, pocitu moci a nadradenosti, či iných zbytočností, ktoré ich oberajú o čas.
Naopak, mnohí ľudia aj napriek lákadlám „ilúzie života“, pochopili hodnotu, zmysel a význam života.
.
Nie, hodnota života človeka sa neukrýva v množstve umelých kvetov na hroboch, ktoré im tam napokon nanosia príbuzní, lebo sa to patrí a aby ukázali, že na to majú, ani v množstve sviečok a kahancov, ale v tom, aké spomienky človek na seba zanechá po svojom odchode. V tom, čo skutočne po ňom ostane…
Zmysel ľudského života spočíva v láske, ktorú človek dokáže dávať ľuďom. V ľudskosti a darovaním vlastného času daruje v podobe nezištnej pomoci, podanej ruky, objatia, radosti, spolupatričnosti…
To, aký má život význam, človek pochopí len vtedy, keď pochopí jeho vzácnosť a dokáže pochopiť vzácnosť života, ktorý ho obklopuje. A správa sa k životu samotnému s úctou, pokorou a vďakou. Vtedy si uvedomí, že život v „ilúzii života“, je len prežívaním v zavretej klietke pohodlnosti a ľahostajnosti, bez osobnej slobody, bez poznania múdrosti a vlastného napredovania.
Áno, život prežitý v „ilúzii života“, oberá človeka o všetko a kým si to mnohí uvedomia, tak im uplynie prirýchlo, tak ako voda, ktorá len tak pretečie človeku pomedzi prsty na ruke a nedá sa zachytiť a vrátiť späť…
S úctou Devana
Slnovratovo 3. novembra 2021
