Ilustračný obrázok? Pixabay
Úvod autora:
Po prečítaní zaujímavej knihy Jona Whistlera “Jedno svetlo”, o ktorej napíšem samostaný článok, som si spomenula na jedno päť rokov staré zamyslenie…
Áno, mali by sme veľmi vážne zamyslieť nad tým, čo pre nás znamená naša planéta. Kým pre nás je a čím sme pre ňu my. Pretože je najvyšší čas pochopiť, že to sa teraz deje, je útokom aj na ňu samotnú…
Hudba Zeme
Záplava každodenných starostí nás oberá o náš vnútorný svet.
Len málokedy dokážeme vypnúť a dívať sa okolo seba a počúvať. Dostali sme obrovský dar. Žiť na našej planéte, ktorá je jedinečným, krásnym, živým organizmom vo vesmíre, ktorý poznáme. Náš život tu na Zemi, berieme ako úplnú samozrejmosť, ale je to naozaj tak?
Vek Zeme vedci odhadujú približne na 4,6 miliardy rokov. A človek? Vek zdokumentovaných nálezov predchodcov druhu „homo“ je okolo 7 miliónov rokov.
Druh „homo“ má približný vek 2,8 milióna rokov. Človek druhu „homosapiens“ je podľa vedcov starý okolo 400 000 až 200 000 rokov a človek súčasný „homo sapiens sapiens“ je veľmi mladý, má okolo 40 000 tisíc rokov. Je zaujímavé akou antropogenéziou (evolúciou) náš druh za tie necelé 3 milióny rokov prešiel.
Čo je výskyt a vek nášho druhu oproti veku Zeme? Nič. Pýšime sa rozumom, a ako sa správame k miestu, kde máme možnosť žiť a rozvíjať sa? Ako hlupáci a barbari. Ničíme to, čo tu bolo dávno pred nami a neuvedomujeme si, že tak ako sme tu dostali šancu žiť, tak o ňu môžeme aj prísť a to vlastným pričinením.
Niekedy mám pocit že náš druh dostáva do novej vývinovej fázy a to je “homo debilis“,pretože normálny, rozumný človek, nebude ničiť to, čo dostal darom.
Čím to je, že sme sa stali slepými, hluchými a nemými, keď je ničená tá nádhera okolo nás?
Možno by stačilo urobiť si pár minút času, odísť od televízora, počítača, alebo nechať chvíľku prácu prácou, zavrieť oči a začať
počúvať. Počúvať tlkot srdca Zeme, ktorý je aj naším tlkotom srdca. Počuť jej hudbu, jej spev.
Skúsme počúvať nielen nielen náš hlas, ale všetko okolo.
Každý, kto chodí do lesa, hory, už počul tú nádhernú symfóniu stromov, vetra,popretkávanú áriami vtákov. Ráno, pri otvorenom okne nežné ľúbostné piesne červienky či drozda, alebo bláznivé hašterenie sa vrabcov, rytmické perkusie klepotu bocianov, či kukanie kukučky. Jemnú nežnú vokalízu bzučania včiel avečer nepríjemné pišťanie komárov. Jemné šelestenie trávy vo vetre. Spev Zeme, to je aj zvuk vody, potokov, riek či oceánov, spev vráskavcov a smiech delfínov. Je to aj kakofónia zvukov strojov, ktoré sme vyrobili, našich hlasov, kriku, smiechu, či spevu.
Prečo toto všetko nepočujeme a nevidíme? Pretože tú hudbu začína prehlušovať „rinčanie“ zbraní– hluk strieľania, výbuchov, nenávistných slov a žalostný plač obetí tohto zla.
Čo je náš vek oproti veku Zeme? Nič!
Ak sa nezmeníme, tak za pár rokov tu už nemusíme byť a práca našich rúk sa zmení na ruiny a tie sa tiež nakoniec rozpadnú a zaniknú v prachu Zeme.
A nakoniec to dopadne ako v tom smutnom vtipe.
Stretnú Venuša so Zemou na obežných dráhach a Venuša sa
pýta: „Čo si taká smutná a zničená?“
„Ale vieš, ľudia,“ odpovedá Zem.
„Neboj sa to prejde,“ utešuje ju Venuša
Devana
Slnovratovo 8.august.
2016
