Ilustračný obrázok – herold Uhorska – Wikipédia
V našich mysliach zrejme stále prežíva mýtus o „temnom stredoveku“. Pyšne si namýšľame, že náš liberálno-humanistický kapitalizmus čnie mentálne aj morálne vysoko nad feudálnym stredovekom.
Pozrime sa však na jeden dôležitý historický detail. Neskorý stredovek, až hlboko do novoveku, poznal medzi šľachticmi jednu dôležitú funkciu – herold. V začiatkoch tejto funkcie šlo hlavne o vrcholného diplomata, ktorého úlohou bolo doručovať správy nepriateľskému panovníkovi, keď boli kráľovstvá vo vojnovom stave a iné možnosti komunikácie neboli. Herold (ako na našom ilustračnom obrázku) mal plášť vyhotovený ako erb svojho panovníka a v ruke niesol bielu palicu ako znamenie, že je bez zbraní aj bez brnenia. Keď plnil svoje poslanie doručiteľa správ, musel podľa erbov protivníkov neomylne nájsť adresáta. Táto znalosť herolda predurčovala na to, aby sa stal znalcom erbov a rodokmeňov šľachty, a tak dal názov aj historickej náuke, ktorá si hovorí heraldika. To ale bude iný príbeh.
Chcem upozorniť na to, že heroldi by vôbec nemohli existovať a plniť svoju úlohu, keby úplne všetci, od panovníka až po posledného paholka od koní, ktorých stretnú, nerešpektovali jeho nedotknuteľnosť. Táto nedotknuteľnosť nebola určená nejakým „zákonom“. Bola to dohoda na čestné slovo. Tento „temný stredovek“ vo všeobecnosti vedel, čo to je česť a nikto ju nechcel stratiť.
No nešlo len o nedotknuteľnosť posla. Herold sa pri plnení poslania dostal až do centra hlavného velenia nepriateľa a videl jeho počet, vybavenie, dispozíciu v teréne a mnoho ďalších vecí. Dohodou na čestné slovo, ktorú všetci heroldi rešpektovali, bolo stanovené aj to, že herold nie je špión a to, čo videl, si nechá len pre seba. Všetky znepriatelené strany rešpektovali, že herold, hoci je vysokým funkcionárom kráľovského dvora, je aj v prípade vojny nestranný. Niečo ako dnešný rozhodca na športových zápasoch.
História ako ilustráciu tejto nestrannosti uvádza bitku pri Agincourte počas Storočnej vojny, keď anglický aj francúzsky heroldi sedeli nad bojiskom na tom istom kopci vedľa seba a spoločne pozorovali bojisko. Po bitke sa potom anglický kráľ prišiel opýtať francúzskeho herolda, či ho uznáva za víťaza bitky, a keď ten prehlásil, že víťazstvo patrí Angličanom, dohodli sa, že to tak bude zapísané na večné veky.
A sme pri koreni veci. Keď končila Druhá svetová vojna, žiadne zo strán nemala v Berlíne svojho herolda, ale aj tak až do roku 2000 vôbec nikto nepochyboval, že nad Reichstagom koncom apríla 1945 zaviala červená zástava so žltou hviezdou a s kosákom a kladivom. Nikto nepochyboval, že keď sa v Postupimi zišli vrcholní predstavitelia Veľkej trojky, Stalin, Churchill a Truman, všetci traja spoločne boli víťazmi. A tak to malo byť zapísané na večné veky. Čo je to dnes za dobu, že sa odvažuje porušiť raz dané čestné slovo.
Ale veci sú oveľa horšie. „Temný stredovek“ vedel dodržať čestné slovo. No pre stredovekého čestného človeka by bolo nepredstaviteľné, aby niekto nedodržal podpisom potvrdenú a štátnou pečaťou označenú zmluvu. Dnes najvyšší predstavitelia našich západných štátov bez okolkov povedia, že vôbec nemali v úmysle zmluvu dodržať (Minské dohody).
A hovoria to nie zahanbene a so snahou sa ospravedlniť, ale takmer s hrdosťou. Oni za svoju vierolomnosť zrejme dostali nejakú odmenu, ktorú si cenia viac ako svoju česť.
Ale my to nemusíme prijať. Nemusíme sa vzdať svojej cti len kvôli ich úsmevu z obrazovky.
Žijeme v temnej dobe. Ale len od nás záleží, koľko bude trvať.