Ilustračné foto: Marián Moravčík
Asi pred dvoma rokmi som si písal s kolegyňou z Katedry žurnalistky, ktorá mi vysvetľovala, ako k dezinformáciám pristupujú profesionálni žurnalisti (alebo mali by).
Písala mi, že s dezinformáciami narábajú najrôznejšie typy ľudí, záujmové združenia, lobistické tímy, politici atď.
Dezinformácie však nie sú produktom novinárskych profesionálov pracujúcich pre tradičné médiá, t. j. tlačené noviny, rozhlas a televíziu.
Profesionálnu žurnalistiku totiž viažu silne regulované zákonné normy a etické predpisy. Tradičné médiá fungujú ako typické moderné inštitúcie, a teda sú založené na racionalite, logike ako nástroji na hľadanie pravdy (ako zhody so skutočnosťou), a na odôvodnenej argumentácii pri jej verifikácii.
Tradičné médiá môžu zverejňovať iba overené a overiteľné informácie, ktoré štát i jednotlivec dokážu vymáhať napr. súdnou cestou (ale aj inak). Tradičné médiá skrátka publikujú na základe slobody tlače, ktorá je od prvej svetovej vojny podmienená tzv. spoločenskou zodpovednosťou editorov.
Dezinformácie (dnes sa im zvykne hovoriť fake news) sú však produktom online médií (internet, sociálne siete, sémantické platformy), kde publikuje kto chce, kedy chce, čo chce a v akejkoľvek podobe, pretože títo ľudia publikujú na základe slobody slova.
Slobodu slova však neviaže žiadna spoločenská zodpovednosť editorov, ani len požiadavka publikovať overené a overiteľné informácie. Sloboda slova umožňuje každému jednotlivcovi či organizácii, aby v online médiách publikovali čokoľvek, čo neporušuje práva iných osôb.
A teda aj dezinformácie (fake news), nepravdivé informácie, výmysly, či dokonca lži. Niektoré Online médiá sú založené na emocionalite (nie racionalite), ich nástrojmi na hľadanie pravdy sú viera a intuícia, ktorú merajú lajkmi a hejtmi (teda nie logika), a nástrojmi na verifikáciu pravdy nepoužívajú odôvodnenú argumentáciu.
Ako ďalej píše : „Keď zosumarizujeme rozdiely medzi tradičnými médiami a online médiami, dostaneme aj odpoveď na Vašu priamu otázku, čo s tým.“
Proti dezinformáciám sa nedá bojovať nástrojmi profesionálnej žurnalistiky, hoci tradičné médiá na túto úlohu nikdy nerezignovali a pravidelne vyhľadávajú a vyvracajú fake news i hoaxy.
Majú na to dokonca osobitne zriadené tímy a informačné portály. Dominantnými médiami však dnes nie sú tlačené noviny, rozhlas a televízia, ale sociálne siete. Vyše 90 % obsahov, ktoré sa denne medzi ľuďmi šíria, tak nepublikovali novinárski profesionáli, ale obyčajní ľudia, blogeri celebrity, politici atď.
Proti dezinformáciám sa však dá veľmi úspešne brániť. Zvyšovaním čitateľskej a mediálnej gramotnosti. Slovensko je, žiaľ, na chvoste európskych krajín v obidvoch týchto ukazovateľoch.
Naši ľudia nemajú dostatočné čítanie s porozumením, schopnosť rozpoznať relevanciu informačného zdroja, a ani dostatočnú schopnosť kriticky posúdiť informácie, ktoré ich zaplavujú. Toto nie sú moje špekulácie, toto sú výsledky dlhodobých meraní napriek Európou i celým svetom.
Medzinárodné merania čitateľskej a mediálnej gramotnosti dlhodobo potvrdzujú, že v krajinách, kde si ľudia predplácajú tradičné médiá, a teda nie sú odkázaní na informácie z internetu a sociálnych sietí, kde ľudia kriticky (teda nie na báze emócií, ale faktov) zvažujú informácie, ktoré médiá šíria, nemajú sklon podliehať dezinformáciám a ani dezinformačným kampaniam, nech už prichádzajú odkiaľkoľvek.
Záver: Obrana proti dezinformáciám je vecou každého jednotlivca. My všetci musíme denne počas celého svojho života zvyšovať svoju vlastnú čitateľskú i mediálnu gramotnosť, pretože s ňou získame účinný nástroj ku kritickému mysleniu, ktoré nám jasne oddelí fakt a ne-fakt, pravdu a ne-pravdu.
Nemyslím si, že je to v slovenských pomeroch nemožné, ale potrvá nám to veľa rokov.
Dušan Piršel
