Dafnis je synom boha Herma. Parobok švárny, rúči. Odlišuje sa od ostatných mládencov – rovesníkov. Nehráva sa s nimi na vojakov, netúži po sláve získanej na bojovej výprave, netúži ani padnúť za vlasť ako hrdina, ľahostajné mu je hromadenie majetku a bohatstva.
Jeho otec kedysi vynašiel lýru, vystrúhal prvú pastiersku píšťalu. Podedil po ňom Dafnis lásku k umeniu a prírode. Hrá, spieva, skladá piesne o idylickom živote pastierov na Sicílii. (Východná časť Sicílie patrila kedysi do tzv. Veľkého Grécka.)
Jedného dňa sa zamiluje do prekrásnej nymfy Chloé. Miluje a chce byť milovaný. Venuje jej svoje verše, svoje piesne, vo dne v noci myslí iba na ňu. Je ako v šťastnom sne, nevníma, čo sa okolo neho deje. Raz v takomto rozpoložení ducha blúdi lesom, počúva spev vtákov, bzučanie hmyzu, zurčanie potôčika… Zhora k nemu prenikajú zlatisté lúče slnka… Nepočuje, nevidí… myslí iba na Chloé. Opojený šťastím nezbadá pred sebou roklinu, zrúti sa do nej a – zahynie.
Približne toľko Vojtech Zamarovský (Bohovia a hrdinovia antických bájí).
Tohto motívu sa chytil starogrécky básnik alebo spisovateľ Longos, o ktorom (podobne ako o Homérovi) nevieme takmer nič. Iba to, že žil medzi 2. a 6. st. n.l. Znalci sa doteraz neujednotili. Zachoval sa však takmer vcelku, a dokonca v niekoľkých exemplároch, jeho romantický dobrodružno – spoločensko – ľúbostný „román“ Dafnis a Chloé.
Longos pravdepodobne žil alebo strávil nejaký čas na ostrove Lesbos. Nechal sa uniesť idylickým životom tamojších pastierov, pozoroval správanie sa a mentalitu ľudí, panenskú prírodu, pasúce sa stáda a preniesol dej mýtu zo Sicílie do blízkosti tunajšieho mesta Mytilény.
Vedúcim motívom diela je čistá a nepoškvrnená láska dvoch mladých ľudí Dafnida a Chloé. Ich vzťah sa vyvíja na pozadí udalostí, akými sú prepad pirátmi, nevyhlásená vojna medzi dvoma mestami, pasenie stád, vinobranie… a s tým súvisiace obyčaje a tradície človeka vtedajšej kultúry, vzťahy medzi susedmi, pastiermi, ich vzťahy s vrchnosťou, ale aj obrazy zo života vtedajšej aristokracie. Nemôžeme teda konanie protagonistov z hľadiska morálky hodnotiť podľa dnešných kritérií. (A vlastne sa až tak veľa nezmenilo…)
Longos napísal svoje dielo v rytmickej próze.
Pôvodiny či opisy diela sú uložené v knižniciach Florencie a Ríma. V stredoveku zapadli prachom, ale obdobie renesancie ich opäť vynieslo na svetlo Božie. Vznikol veľmi kvalitný preklad do francúzštiny (Jacques Amyot, 1513 – 1593, filológ a prekladateľ). Dielo, spolu s Bukolikami Vergília, sa stalo vzorom pre vznik pastorále a selaniek takmer vo všetkých kultúrnych jazykoch Európy. Vysoko si cenil Longove dielo nemecký básnik a mysliteľ J.W. Goethe.
Dafnis a Chloé inšpirovali hudobného skladateľa Mauricea Ravela k skomponovaniu rovnomenného baletu. Témy Dafnida a Chloé sa chytili desiatky výtvarných umelcov, maliarov aj sochárov. Vzniklo viacero filmových verzií, najnovšie asi v Rusku pred pár rokmi, ide ale o prenesenie deja do modernejšej doby…
Spočiatku som mal v úmysle spracovať iba príbeh lásky dvoch „detí Prírody“, neskúsených naivných mladých ľudí, nedotknutých civilizáciou ani svetom dospelých.
Šťastnou náhodou sa mi podarilo „objaviť“ údajne (dúfam) plné znenie Longovho diela. Jedná sa o text ruského prekladu (vydanie z roku 1856), ktorého sa ujal Sergej Petrovič Kondratiev (1872 – 1964). S odvolaním sa na vydanie z r. 1934 pripravil novšie redakcie z r. 1958 a 1964. Materiál je doplnený poznámkami a vysvetlivkami ruskej filologičky a prekladateľky antickej literatúry Márie Jevgenievny Grabar – Passekovej (1893 – 1975).
Dej diela ma natoľko oslovil prvkami, ktoré nenájdeme v učebniciach dejepisu, že som sa rozhodol venovať sa celému príbehu.
Možno sa sled niektorých udalostí bude zdať v preklade nelogický (zdanlivé predbiehanie udalostí alebo opakovanie podobných scén aj slov), snažil som sa ale držať dejovej osnovy podľa predlohy, ktorú som mal k dispozícii. Aby sa môj slovenský preklad a prebásnenie držali čo najbližšie prekladu pôvodiny.
Dielo do jednotlivých kapitol som rozčlenil podľa vlastného uváženia. Kvôli rýchlejšej orientácii v dejovej osnove som jednotlivým kapitolám pridelil názvy. Kvôli zachovaniu rytmu som niektoré vlastné merná skracoval do rôznych, ale zrozumiteľných, variantov. Veď len skúsme dať do rýmu a rytmu v slovenčine napr. meno Dionýsofanos… Dovolil som si z neho niekdy urobiť Sofana či Nýsofana. Dionýsofanos bol pán. Niekedy sa spomína hneď vedľa neho iný Pán (s veľkým P), teda boh lesov, Prírody, pastierov…To len na odlíšenie. Z dôvodu zachovania rýmu som si dovolil miestami použiť v inom páde ako nominatíve meno bez vystriedania spoluhlásky (napr. Dryas – gen. Dryada, nechal som však Dryasa. Ide ale o ojedinelé prípady). Vzhľadom na dobu, kedy sa dej odohráva, som použil aj staršie či zastaralé slová, ak som také mal „poruke“ (či skôr „pohlave“), myslím, že vtipne zapôsobia aj niektoré moje neologizmy a novotvary. Určite sa môžu vyskytnúť nedostatky. Nie som však profesionál, a tak prosím čitateľov o istú zhovievavosť.
Do samotného deja nás Longos uvádza slovami:
Lovecká vášeň ma priviedla na Lesbos.
V háji zasvätenom nymfám som zachytil úchvatnú scenériu, najkrajšiu, akú som kedy videl. Krajinu malebnú a v nej príbeh o láske. Nádherný bol ten háj, s prekrásnymi stromami, pestrofarebnými kvetmi, tečúcou vodou. Jediný prameň zavlažoval všetky tie stromy aj kvety. Ešte viac sa moja duša nechala uniesť panorámou: Bola doslova umeleckým dielom, vylíčením lásky.
Prichádzalo sem veľmi veľa ľudí, chýry o tejto nádhere priťahovali cudzincov. Modlievali sa k nymfán, boli uchvátení tým, čo tu videli:
Jedny ženy rodia deti, druhé ich povíjajú do krásnych plienok, odložené deti, kŕmené ovcami a kozami, opustených detí sa ujímajú pastieri, navzájom do seba zamilovaní mládenec a dievčina, plienenie pirátmi, prepadnutie nepriateľom. Videl som ešte veľa iných vecí, a všetko to bolo preniknuté láskou.
Mňa, uneseného tým všetkým, sa zmocnila neodolateľná túžba rozdať si to s touto prírodnou scenériou a napísať príbeh.
Podarilo sa mi nájsť človeka, ktorý mi vysvetlil to, čomu som nerozumel a čo som potreboval vedieť.
Pustil som sa do neľahkej práce a napísal som štyri knihy. Venoval som ich Erotovi, nymfám, Pánovi a všetkým ľuďom pre potešenie. Chorým na vyliečenie, smutným na rozveselenie, tomu, kto miloval, chcem pripomenúť lásku, a toho, kto nemiloval, možno milovať naučím. Veď nikto sa láske nevyhol ani sa jej nevyhne, kým je na svete krása a oči, ktoré tú krásu vidia. A mne nech Boh dovolí, pri zdravom rozume vylíčiť cudziu lásku.
D r a g o jeseň 2013 – zima 2014
