Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola deviata,
v ktorej dedinu prepadnú piráti, zajmú Dafnida, ťažko ranený
Dorkos umiera. Dafnis sa zachráni a spolu s Chloé Dorkona pochovajú.
Lúči sa leto, dlaňou máva, Podáva žezlo jeseni. Vinič hrá v lúčoch do krvava, Príroda háv si vymení. Červená – žltá – oranžová… Vypestrí lístie košeľu. V komore roľník zrno chová, Dbá, nech ho myši nežerú. Ponuré ráno. Šplechce more. Na pašu ženú pastieri. Vynára loď sa na obzore, Ku brehu si to namieri. Lesknú sa prilby na palube, Polpancier slnko ozláti. Vyhodia z lode lano hrubé… -Ochráň nás, Zeus – pííírááátííí!!! Kto môžeš, ujdi! Bijú zvony! V lesnej sa ukry húštine. V hore ťa pirát nedohoní, Prečkaj, kým hrôza pominie! Týrania prišli, banda jedna, Najali loď si z Kárie. S pirátom nik sa nedojedná – Olúpi, zbije, zabije… . Poberú do rúk krátke meče – Rabujú, kradnú, zbíjajú… Mordujú ľudí… Krv už tečie… Ľútosti s nikým nemajú. Voňavé víno v sudoch valia, Vymetú sýpky, komory, Zvláčajú na loď bez prestania, V popole chyžka dohorí… Dorkove býky odoženú – Veď nielen chlebom žije sa – Žalúdok tiež si žiada zmenu – Zahryznúť chce sa do mäsa. Dafnida vedú!!! Môjtybože..! Na brehu chlapca zajali. Otroka kto chce, kúpiť môže. Trasie sa, plače zúfalý. Hodný je viacej ako kozy. Rozpŕchli tie sa ktorá kde… Vytušia kozy, čo im hrozí… Opekať dnes sa nebude! Neskoršie ženie Chloé ovce, V pokoji si ich podojí. Nedošla správa poza kopce, Prichádza práve po zboji. Píšťalku nesie priateľovi, Sama ju z hliny zváľala. Nech na nej nežné tóny loví, Dušu nech krásou napája. Zúfalý výkrik z lode letí… Na ňu sa Dafnis obráti. Uviazol ako ryba v sieti. -Pri všetkých Bohoch… Piráti! ……………………………………. -Uvoľniť laná! Kotvu hore! – Privieva vietor príkazy. „Ako mu pomôcť?? Vlny… more…“ Od brehu loď sa odrazí… Dievčine dôjde, čo sa deje… Zburcovať beží pastiera: -Dafnida vezú na galére! – Do neba ruky vystiera. Uteká Chloé k Dorkonovi, Otvára ústa… zmeravie… Po dychu chlapec ledva loví, Dobitý trpí na tráve. V kaluži krvi ležmo sedí, Padá mu súmrak na oči. Z tlejúcej iskry naposledy Plamienok Lásky preskočí. -Odchádzam, Chloé, prišla chvíľa… Šelestia krídla Thanata. Predo mnou Lásku vždy si kryla… Už sa to ale neráta… Bránil som stádo horde proti, dostala zabrať čugaňa. Premasíroval som im kosti, mečisko ma však doráňal. Palica proti meča kovu málo je hodná dôvery… Sekali, bili zas a znovu… Bučia, hľa, býky z galéry… -Hoviadka bučia, Dafnis volá… Stratení sme si nastálo… Piratiu zberbu kto by zdolal? -Pôjdeme na nich – píšťalou! Po pomste volá Spravodlivý… Zachrániš, spasíš milého… Ja mŕtvy spola, spola živý modlím sa teraz za neho. Bol mi veď čoby bratom mladším, naučil som ho pískať ja. V píšťalke tón sa usalašil – zvládate nôtu obaja… Vypískaj, Chloé, melódiu… Tú našu… z pastvín… spod buka… Prebudí nápev v býkoch silu… Žijem kým, Chloé, zafúkaj… Na lúke ku mne s prvým tónom zbehli sa čoby k Pánovi… O malú chvíľu… Chloé… zbohom… Odovzdaj pozdrav Dafnovi… Čarovná píšťaľ, namôjveru… Vyhrala všetky súťaže… Namier ju, Chloé, na galéru… Ďalej už Osud ukáže… Do vena potom odlož si ju… Pamiatku na mňa… jedinú… Bozkaj ma, Chloé… strácam silu… Krídel chlad už ma ovinul… Pochovaj… Vyroň slzu slanú… Túžil veď Dorkos po tebe… Zahojí Hádes v duši ranu… Čoskoro… Hneď po pohrebe… Pobozkaj Dorka na odchode… Uzrieš až býky na pastve, za nimi iný pastier pôjde… Spomeň si chvíle na krásne… Privinie Chloé Dorka k hrudi, Vrelý bozk vtisne na pery… Usína… Viac sa neprebudí… Píšťalkou Chloé namieri Na šíre more, na galéru, Zapíska podľa návodu… Z paluby býky het sa berú, Zacítiac vôľu, slobodu… Vyhráva Chloé, dupú zvery, Pastvinou tóny zavanú. Ku pravoboku črieda mieri, Nakloní loď sa na stranu. Do vody skáču, loď sa topí, Hladinu vlna rozčerí… Za býkmi chlapi ako snopy – S prilbami, v polopancieri… Neznalých vedy Archimeda Hlbina hravo pohltí – Železný háv im plávať nedá… Thanatos zas je pri chuti… Trasúc sa Dafnis poloholý Uvoľní putá rúk aj nôh. Osud mu zhynúť nedovolí – Do každej dlane býčí roh… Riekou by hravo… V nej to pozná… Iná je plavba po mori… Býkom, hľa, vlna nie je hrozná… Hneď vnorí sa, hneď vynorí… Chopí sa rohov sprava – zľava, Plávajú vedno vo vlne. Valia sa býky ani láva, Na breh ich more vyvrhne Pustí sa rohov ruka kľavá, Ďakuje Bohom, že je tu… Dorkona Chloé oplakáva, Za Dafna sľúbi obetu. Beží mu proti na breh mora, Slzička skanie po tvári, Ohníky šťastia v očiach horia, Doznejú tóny píšťaly. Rozpovie Chloé, čo sa dialo, Ako sa Dorkos rozlúčil… Životu k Smrti chýba málo… Iba ten božtek zamlčí… Uložia telo na úvršie, Mohylu kopia na skaly, Vysadia stromy, krovie, tŕstie… Do kvetov hrob sa zahalí… Znášajú plody od úrody – Jablká, figy, olivy… Do Hádu Hermés duše vodí, Thanatos ak je snaživý. Ozdobia stromy z každej strany, Plápolia stuhy nachové, Rozmliaždia sladké hrozno v dlani, Rozlejú mlieko na rove. Rozbijú mnoho píšťal z hliny, Zemi sa – Matke – poklonia. Zabučí črieda od sihliny, Volajú býky Dorkona… ………………………………….. Za ruku Chloé Dafna ťahá – Vije sa chodník k prameňu. Jaskyňa nýmf, im taká drahá… Nevinný záchvev spomenú… Omyť sa náčim po lúčení – Očistiť sa. Aj z únavy. Chloé má peplos vyzlečený, Nahá sa nymfám vyjaví. Ustrnie Dafnis, dych sa tají, Upriami pohľad na vnady: Sťaby ju v mlieku kúpavali, Belšia je ako najády. . Prvýkrát zrie ju bez závoja… A ona mu to dovolí… „Naveky, Dafnis, chcem byť tvoja…,“ – Pohľad jej z duše hovorí. Privolí, nech jej myje telo, Dotýka nech sa rukami… Omýva pannu neumelo, Božtek si ale vymámi.. Trhajú kvety, vence pletú Na hlavy nymfám zo skaly. Dorkovu pieseň nedopetú V píšťale Bohom nechali. Vrátia sa vedno k ovciam, kozám, Na nohy stádo vyskočí. Dorkove býky s iným lozia, Spásajúc trávu úbočím. Neschodí obraz chlapcu z mysle: „Nahučká… nahá… bez hávu… Neznáma sila dych mi tisne, hlavu mám celú boľavú… Čímsi mám dušu otrávenú. Ľahšie snáď bolo na mori.“ Nepojme, že v nej ľúbi ženu, Do Lásky že sa ponoril… ……………………………………………. … Týrania – obyvatelia fénického mesta Týros na západnom pobreží malej Ázie Kária – oblasť aj štátny útvar na západe Malej Ázie. Thanatos – boh smrti, Smrť Hádes – boh Zásvetia, Zásvetie (Héraklés (27) – V Zásvetí) Omyť sa náčim po lúčení – kto prišiel do styku s mŕtvolou, považoval sa za nečistého a musel sa rituálne očistiť Najády – vodné nymfy D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013 – zima 2014
