Citadela (A. de Saint-Exupéry, časť XCVII)

Ilustračné foto: Marián Moravčík

Obrázok je len ilustračný, nesúvisí priamo s textom.

Čuduješ sa, že moje obrady a moja cesta po vidieku majú takú moc. Si však vo svojom údive slepý.

Pozoruj sochára, má v sebe niečo, čo sa nedá vysloviť. Nikdy sa totiž nedá vysloviť, čo je naozaj z človeka, a nie z kostry človeka minulého. Sochár to tlmočí tým, že vymodeluje tvár z hliny.

A ty ideš, narazíš na jeho dielo a tvoj pohľad padne na tú tvár, ktorá má výraz možno výsmešný, možno zádumčivý, a zas ideš ďalej. Ale ty už nie si ten istý. Trošku, ale predsa len si sa zmenil, obrátil si sa a zameral iným smerom. A možno len na veľmi krátku chvíľku.

Akýsi človek cítil niečo nevysloviteľného: priložil teda ruku niekoľkokrát na hlinu. A potom ti tú hlinu postavil do cesty. A keď sa po tej ceste vydáš, náhle na teba padne ten istý nevysloviteľný pocit.
A to sa stane aj vtedy, keď medzi jeho činom a tebou, ktorý tadiaľ kráčaš, uplynulo sto tisíc rokov.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore