Chuť posledných malín…

Popoludní som na pár minút vybehla do záhrady.  Chvíľku som pozorovala malú čiernu mačičku, ktorá sa zakrádala pomedzi oranžové tekvice ako panter na love. Zbadala ma, zastavila sa a potom sa znova opatrnými krokmi predierala tekvicovou húštinou.

V malinovisku som objavila posledných pár krásnych malín, ukrytých pod lístkami. Neodolala som ich lákaniu. Zatvorila som oči a úplne som sa oddala chuti posledných jesenných malín. Nastavila som tvár teplým lúčom slnka a chuť malín sa postupne zmiešala s vôňou šalvie a tymiánu, ale aj mokrej nakyprenej hliny z jahodoviska. Na malý okamih som sa zamyslela nad tým, ako budú chutiť maliny na budúci rok. Usmiala som sa nad  malichernou myšlienkou. A prečo by vlastne maliny nemali chutiť ako maliny aj o sto rokov.

To len my ľudia zabúdame na to podstatné a tým sú zákony prírody a samotnej Zeme.

To len my ľudia chceme meniť niečo, čo je dôležitejšie  a oveľa silnejšie ako sme my samotní.

To len my ľudia si myslíme, že môžeme ovládať to, čomu sa ani len nesnažíme porozumieť.

A tým všetkým je svet okolo nás, život okolo nás,  ktorý môže mať chuť posledných jesenných malín.

Sme tak zaujatí sami sebou, že nám uniká podstata a zmysel krásy, ktorá nás obklopuje  a ktorá tu bude, aj keď my tu už nebudeme.

Áno, to len my ľudia sme zaujatí sami sebou, že nám dokonca uniká podstata a zmysel našich vlastných životov a to kým skutočne sme.

Sme tak zaujatí sami sebou, že zabúdame byť ľuďmi, zabúdame na krásu života, zabúdame na lásku, zabúdame na ľudskosť a zabúdame na krehkosť našich vlastných životov.

Zabúdame sami na seba a na chuť posledných jesenných malín…

Devana

Slnovratovo 29. september 2023

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore