Cena mena (kritický komentár Pavla Janíka)

Ilustračný obrázok – archív Pavla Janíka

K bežnej spoločenskej praxi patrí rutinné zneužívanie mena, ktorého cena je nevyčísliteľná. Pravdaže – nielen jedného konkrétneho mena, ale všetkých cenných mien. Napríklad – proklamované aktivity Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (KI) so sídlom v Bratislave sú orientované najmä na oblasť politiky (ekonomickej, sociálnej, vnútornej, zahraničnej, agrárnej, environmentálnej, bezpečnostnej i regionálnej), vzdelávania a školstva, záležitostí Európskej únie, občianskej spoločnosti, boja proti korupcii a podpory kultúry a umenia. V skutočnosti KI patrí do arzenálu agentúr vplyvu Spojených štátov amerických, o čom svedčia aj jej finančné zdroje. Peniaze však – od spoplatnenia verejných záchodov v starovekom Ríme – nesmrdia, a tak sa medzi prispievateľmi paradoxne objavila aj PENTA, ktorú v kruhoch vedenia KI pokladajú za ekonomický nástroj ruských tajných služieb.
 
Osobitne kuriózne je, že niekdajší dlhoročný riaditeľ KI a dnešný poslanec Národnej rady SR sa stal mimoriadne aktívnym kritikom politickej strany SMER – sociálna demokracia, ktorej vyčíta – okrem iného – stretnutie jej predsedu s popredným predstaviteľom PENTY.
 
Čo má s KI spoločné Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919), astronóm, letec, francúzsky generál, diplomat a politik, podpredseda Československej národnej rady so sídlom v Paríži, ktorej predsedom bol T. G. Masaryk a generálnym tajomníkom E. Beneš? Nič.
 
K verejne najznámejším podujatiam KI patrí udeľovanie Ceny Dominika Tatarku. Čo má s KI spoločné Dominik Tatarka (1913 – 1989), prozaik, esejista a publicista, člen Komunistickej strany Československa, účastník Slovenského národného povstania, autor schematických budovateľských diel z 1. polovice 50. rokov 20. storočia, ktorý po 21. auguste 1968 vyjadril nesúhlas so vstupom spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR, ale ako disident poberal vysoké štipendium Slovenského literárneho fondu a navyše si fondom nechal hradiť aj liečebné pobyty v kúpeľoch vrátane nadmernej spotreby alkoholických nápojov? Nič.
 
Vynára sa otázka, prečo zakladatelia a vrcholní predstavitelia podobných inštitúcií, ako je KI, sami so svojimi priaznivcami nefinancujú svoju činnosť a trpezlivo nečakajú, kým ich vlastné mená nezískajú takú spoločenskú cenu, aby raz mohli ich nasledovníci po nich pomenovať ustanovizne, ktorým zasvätili svoj život. Každá odpoveď je zbytočná, ale napriek tomu sa o ňu pokúsim. Po prvé – priekopníci kapitalizmu na Slovensku sami nie sú zámožnými kapitalistami, ale iba poskokmi prevažne zahraničných investorov. Po druhé – už aj v prípade Dominika Tatarku, ktorého v súčasnosti rituálne uctievajú ako ikonu slovenského antikomunizmu, je jeho životný príbeh priveľmi protirečivý a v podstatnej miere spätý s etablovaním moci komunistickej strany na Slovensku.
 
Takže si už len predstavme svätorečenie nejakého literárneho vedca, ktorý podstatnú časť svojej profesionálnej kariéry prežil nielen v období normalizácie, ale navyše v pohodlnom postavení konformistu a aktivistu rozličných vtedajších exkluzívnych organizácií, aby sa po 17. novembri 1989 náhle reinkarnoval do postavy praotca konzervativizmu na Slovensku.
 
Pre médiá hlavného prúdu je práve Cena Dominika Tatarku jedným z najprestížnejších literárnych ocenení na Slovensku. Kvalitatívne kritériá, o ktoré sa môže oprieť podobné tvrdenie, sú – samozrejme – úplne nejasné, ale pre slovenskú žurnalistiku absolútne príznačné.
 
Keby som bol stúpencom konšpiračných teórií, určite by som sa zamyslel aj nad samotným názvom Konzervatívny inštitút, pretože skratku KI všetci dobre poznajú ako Komunistickú internacionálu. Mimochodom – cieľom komunistického hnutia  rovnako ako extrémneho liberalizmu je postupné obmedzovanie štátu a napokon jeho úplné odstránenie.
 
Pre Slovensko je pomerne charakteristický pojmový zmätok, čo sa zrejme prejavuje aj v prípade názvu pertraktovaného inštitútu. Konzervativizmus vnikol ako reakcia proti Francúzskej revolúcii a za ideálnu formu vlády považuje absolutistickú monarchiu s veľkým vplyvom cirkvi na chod štátu.

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 49 krajinách.

Návrat hore