crowd standing between buildings during daytime

Ilustračný obrázok – Ferdinand Stöhr @ Unsplash

Pred časom ožil sentimentálny záujem o starú Bratislavu, založený na archívnych fotografiách, najmä pohľadniciach, zachytávajúcich malebné zákutia. Na rozdiel od mnohých milovníkov minulosti, vrátane viacerých autorov čoraz ťažšie predajných obrazových knižných publikácií, nemám k Bratislave nadšený turistický vzťah. Od útleho detstva som desaťročia býval na Palisádach, a tak mám osobnú skúsenosť, ktorá sa nie vždy zhoduje s nekritickým obdivom.

Na základnej škole som mal spolužiakov, ktorí bývali v pôvodnej zástavbe priľahlej Zámockej ulice a dnes už neexistujúcich uličiek na mieste, kde teraz stojí parlament, prípadne v domoch prilepených priamo na hradby zvonka i zvnútra. Hrávali sme sa v ruinách hradu, ktorý pred našimi očami prechádzal rekonštrukciou, pri ktorej pomaly mizli aj postupne asanované obytné stavby.

K mojim najobľúbenejším lokalitám patrila dnes už zbúraná Bubenkova ulica, pričom označenie komunikácie nevystihovalo skutočnosť, že to bol vlastne iba chodník, ktorý z jednej strany lemovali  miniatúrne domčeky opreté o hradné opevnenie a na druhej strane bolo len kovové zábradlie nad strmým bralom, teda vlastne išlo o akúsi terasu s panoramatickým výhľadom na Dunaj a krajinu na jeho opačnom brehu.

V čase vzniku (1852) sa nazývala Hollergasse (Bazová ulica), ale už v roku 1879 dostala hanlivé pomenovanie Ratzenstadl (Potkania osada) – vzhľadom na nadmerný výskyt nepríjemných hlodavcov. Tak sa nevdojak dostávame k spoločenským pomerom mojich spolužiakov, ktoré ma šokovali ešte v druhej polovici legendárneho či zlatého – v každom prípade idealizovaného – obdobia 60. rokov 20. storočia.

Naša rodina totiž bývala v činžiaku s priestrannými slnečnými bytmi, balkónmi, ústredným kúrením, vlastnými záchodmi a kúpeľňami, v ktorých spočiatku tiekla teplá voda raz, neskôr dvakrát do týždňa a napokon každý deň. Ale naši rovesníci v spomínaných – z dnešného hľadiska romantických zákutiach – iste nepredpokladali, že si raz niekto bude s nostalgiou pripomínať miesta, ktoré obývali s predpotopným životným štandardom.

V prízemných či jednoposchodových domoch mali jeden spoločný záchod a jedno spoločné kovové umývadlo so studenou vodou, ktoré sa nachádzalo priamo na dvore. Jedno- a dvojizbové byty pozostávali z jednej či dvoch malých tmavých miestností, kam sa do obývacích kuchýň vchádzalo rovno z dvora alebo na poschodí z pavlače. Kúrili si v kachliach, na ktorých v zime varili, v teplejších obdobiach používali na varenie elektrickú dvojplatničku.

Dovolím si nekorektne poznamenať, že prevažne NEšlo o rómsku populáciu, ale v naznačených podmienkach sa iste nedali očakávať nejaké vynikajúce školské výsledky, a tak mnohí z nich končili povinnú dochádzku do vtedy základnej deväťročnej školy ako pätnásťroční piataci či šiestaci.

Azda sa nik nemôže čudovať, že moja osobná skúsenosť sa nemôže stotožniť s romantickým svetom prezentovaným na stránkach obrázkových knižných publikácií. Preto ma mimoriadne vždy pobaví, keď niekto vzdychá aj nad nezachovanou podobou protiľahlej starej Petržalky, ktorá bola pôvodne jedným z mnohých dunajských ostrovov a ktorej názvy sa menili od roku 1442 z Unger Au (Uhorská niva) a napríklad v roku 1803 sa popri pomenovaní Engerau (Úzka niva) používalo aj meno Ziegeiner-Dörfl (Cigánska dedina). Petržalka sa od 70. rokov uplynulého storočia začala rýchlo meniť na veľké sídlisko, ktorému zlé jazyky vraveli betónová džungľa a československý prezident Václav Havel ju pri návšteve Bratislavy označil ako králikáreň. V tejto mestskej časti bývame už vyše 20 rokov a na rozdiel od spomínaných zlomyseľníkov ju pokladám za najkrajšiu a občiansky najlepšie vybavenú lokalitu hlavného mesta Slovenska. Veď aj bratislavská smotánka sa najčastejšie stretáva v petržalských obchodných centrách, využíva tunajšie jazdecké kluby,  tenisové kurty i súkromné zdravotnícke zariadenia – jedno z nich sa nachádza pri Chorvátskom ramene Dunaja na brehu jazera Draždiak. A to všetko máme na dosah ruky, respektíve nohy. Dokonca by som vzhľadom na uvedené prednosti a zatiaľ nesporne najväčší podiel zelene Petržalku vyhlásil za bratislavský Centrálny park s výrazným obmedzením ďalšej výstavby.

Petržalka (archív autora)
http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 48 krajinách.

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: