Ilustračný obrázok: Pixabay
Posledné týždne mi v záhrade robia spoločnosť bocian, ktorý sa už roky objaví začiatkom apríla a prinesie jar a malá mačička tuláčka, ktorá sa nenápadne zakráda trávou. Títo dvaja predstavitelia zvieracej ríše rôznych druhov spoločne lovia na malom kúsku Zeme, len aby prežili. Žijú vedľa seba, akceptujú moju prítomnosť a spoločnosť a hoci ostávajú rovnako plachými, vedia, že im neublížim.
Vlani som videla vo fóliovníku tiež niečo zaujímavé. Na cestičke sa pohyboval veľký chrobák – medvedík. Možno poznáte ten pocit, keď sa na niečo pozeráte a v sekunde pochopíte, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Veľký, viac ako päťcentimetrový chrobák sa pohyboval hore bruškom. V prvom momente som myslela, že mám halucinácie, ale zbadala som vpredu pred ním pár mravcov, po stranách a aj za medvedíkom liezli. Skupina malých mravčekov si odnášala do mraveniska úlovok, obrovského uhynutého chrobáka. V tej chvíli som ľutovala, že nemám ani len mobil pri sebe, aby som to mohla natočiť… Pripomínalo mi to scénu z knihy o lovcoch mamutov, keď ľudia boli ešte len lovcami a zberačmi a aby prežili, museli žiť v komunitách.
Je to zvláštne, že zvieratá dokážu žiť vedľa seba, aby prežili. Alebo dokážu spoločne pracovať kvôli vlastnému prežitiu, zachovaniu komunity.
A čo ľudia, ktorí sa tvária, že sú v mnohých veciach vysoko nad zvieratami? Tí častokrát nedokážu vedľa seba žiť, existovať, ubližujú jeden druhému a stáva sa, že z toho cítia zvrátenú radosť a uspokojenie.
Je mnoho druhov ľudí, mnohí sa správajú ako zvieratá, dokážu si uspokojovať len fyzické potreby, jesť, kadiť, piť, cikať, sexovať a zabávať sa a už ani tá práca im nevonia…
Je zvláštne vidieť ako ľudstvo začalo degradovať, upadať najmä v dobe toho najväčšieho technického a technologického rozmachu.
Je zvláštne vidieť ako sa ľudia správajú…
Majú oči – zrak, ale mnohí nedokážu vidieť okrem seba nič iné. Nechcú vidieť nič z toho, čo by ich mohlo urobiť skutočnými ľuďmi. Nevidia krásu, ale ani bolesť sveta…
Majú uši sluch, ale radšej budú hluchými, len aby nemuseli počúvať jeden druhého…
Majú dar reči, ale ostávajú nemými, keď sa pácha neprávosť. Sú ticho vo chvíľach, keď by mali hovoriť a kričia vtedy, keď by mali byť ticho…
Majú srdce, ale nedokážu milovať, cítiť, súcitiť, dávať lásku vo všetkých jej podobách, pretože jednoduchšie je nenávidieť, ako milovať iných…
Majú dušu, ale zabíjajú ju páchaním zla sebaláskou a pýchou…
Majú rozum, ale nedokážu premýšľať, napredovať, tvoriť tak, aby boli skutočnými ľuďmi…
Majú slobodnú myseľ, ale zabudli na svedomie a zodpovednosť a vymenili ich za mentálne otroctvo…
Majú danosti, ktoré by mohli využiť v prospech celej spoločnosti a využívajú ich najmä na jej zničenie…
A práve preto, zabúdajú aké je to byť ľuďmi. Sú ako zvieratá? Mnohí, už ani to nie…
Prečo?
Lebo taký prázdny život je pre mnohých oveľa jednoduchší, ako život v súlade so skutočnou ľudskosťou a hodnotami, ktoré robia človeka Človekom.
Devana
Slnovratovo 28. máj 2021
